šak mamu a otca akokoľvek prosila, nedostala som ich. „Je to príliš drahý špás!“ tvrdil otec. „Andulky nie sú zadarmo, aj klietka čosi stojí!“ „A okrem toho špinia!“ dodala za ním mama. „Kto by to po nich čistil?“
Pomohla mi náhoda. Začiatkom zimy sme sa vybrali za starkým, ktorý býval v starom, dvojizbovom dome. U neho na povale som našla klietku. Vzala som si ju domov s výhovorkou, že ju dám v škole do zberu. Ešte mi bolo treba zohnať andulky. Aj to som vyriešila šalamúnsky. Do Vianoc som si našetrila dvesto korún a kúpila som dve. Pod stromček. Jednu mame a druhú otcovi. Samčeka som nazvala Čiko a samičku Džamira. Keď ich mama našla v krabičkách pod stromčekom, prísne mi prikázala: „Do zajtra rána budú preč!“ Rozplakala som sa. Moje slzy obmäkčili otca, pretože povedal: „Je Štedrý deň. V takýto sviatok by sme nemali kaziť dievčaťu radosť…“ Vďaka tomu Džamira s Čikom poputovali do klietky od starkého. Usalašili sa na pántiku a sedeli tam ako zarezané, ani raz nezaspievali. Keď sa však na stromčeku rozžiarili elektrické lampášiky, stala sa čudná věc. Najprv sa jedná andulka prepchala pomedzi mreže klietky, za ňou druhá, a začali splašene lietať okolo lustra. Až vtedy sa otec lepšie prizrel klietke. „Veď je to klietka pre škrečky!“ zvolal. Bolo to naozaj tak. Starkého klietka mala širší rozchod medzi mrežami, takže z nej andulky mohli pohodlne vychádzať i vchádzať bez toho, aby sme im otvorili dvierka. Nadarmo ich mama naháňala s metlou po izbe. Len čo rozbila zopár gúľ zo stromčeka. Napokon to vzdala a nechala andulky andulkami. Prespali na lustri. Na druhý deň sme sa vybrali na návšetvu k maminej sestre. Pojedli sme tam všetky vianočné koláčiky a vypili more džusu. Keď sme večer konečne prišli domov, našli sme iba Čika, samčeka. Len čo počul vrznúť vchodové dvere, prudko mi letel v ústrety. Niekoľkokrát zakrúžil okolo mojej hlavy, takmer sa dotýkajúc krídlom mojej tváre a zamieril do obývačky. Tam si sadol na dvere skrine. Rozhliadala som sa dookola a hľadala som Džamiru. Nikde jej nebolo. Nadarmo som sa pozerala na záclonu, závesy, garnižu i luster, jednoducho zmizla. Vopchala som hlavu aj do krbu, aby som zistila, či nezamierila do komína, aby mohla uletieť. Nič. Zašla som do kúpelne i do kuchyne. Opäť nič. Čudné na tom bolo, že akonáhle som sa vzdialila z obyvačky, Čiko sa zdvihol z dverí skrine, priletel ku mne a nalietaval mi na tvár. Zdalo sa, ako keby ma stále ťahal nazad ku skrini. Rozhodla som sa ísť za ním. Sadol si znovu na dvere. „Ale, Čiko!“ hrešila som ho. „Veď tu som už hľadala.“ A vybrala som sa do predsiene. Čiko zas za mnou a zas ma ťahá ku skrini.Spravil to trikrát za sebou. Švrtýkrát, keď si znovu sadol na dvere skrine, ticho začvíkal. Z útrob skrine sa ozvala odpoveď. A mne bolo zrazu všetko jasné. Keď sme odchádzali z domu, niekto z nás nechal na skrini pootvorené dvere. Len malú škáročku, aj tá však stačila na to, aby sa zvedavá Džamira vopchala do nej. Čiko ako správny samček jej chcel pomôcť dostať sa na slobodu. Preto nám pri príchode oznamoval, kde je Džamira. Keď mama pochopila, aký je Čiko geniálny, vzala obidve andulky na milosť. Dokonca im kúpila aj novú klietku. A ja som s Džamirou a Čikom prežila neopakovateľné Vianoce.Zuzana Kuglerová