vé bábiky, pastelky ani šaty pod stromčekom. Tajne dúfala, že tam nájde živého psíka, mačičku alebo izbového králika. Milovala zvieratká. Už mala doma korytnačku aj morča, občas pritiahla do bytu žabu, ježka či myš, ale pre túto jej záľubu nemali rodičia pochopenie. Mama takúto jej spoločnosť vždy s veľkým krikom vyhodila priamo na ulicu a Karolínke poriadne vynadala. „Tak mi kúpte psa. Alebo mačku. Aj Zuzka už má,“ lamentovala pri každej príležitosti. Márne. Našťastie, žiadna jej kamarátka tieto Vianoce psíka nedostala, takže to, že ho nedostala ani ona, ju až tak veľmi nebolelo. Keď sa v jeden prázdninový podvečer vracala domov, zbadala, že sa v snehu čosi tmavé hýbe. Mača! Celé bolo premrznuté. Karolínke viac nebolo treba. Strčila ho pod vetrovku a šťastná si ho niesla domov. Samozrejme, tajne. Najskôr ho uložila pod posteľ a až potom pricupitala za rodičmi do obývačky. Ani im nebolo čudné, že sa tak pobrala spať. „Môj kocúrik, aký si peknučký, počkaj, donesiem ti mliečka,“ maznala sa s ním, no predtým, než zaspala, ho uložila do skrinky. To by bolo, keby ho tak rodičia našli. Ráno sa nemohla dočkať, kedy odídu do práce. Vybrala kocúrika a začali spolu šantiť. Oco s mamou sa vrátili až večer, no to už bol chlpatý kamarát opäť v skrinke. Keď si ľahla, zas si mačiatko vzala do postieľky, no tentoraz zaspala a ono pri nej. To bolo kriku, keď mama prišla ráno do izby. Vzala ho z bielučkého vankúša a poďho s ním von, do mrazu. Darmo Karolínka nariekala. Rodičov si od zlosti nevšímala a pozornosť zbystrila, až keď sa mama začala zháňať po zlatom náramku, čo dostala pod stromček od ocka. „Karolína, nevidela si...,“ ani sa nemusela pýtať ďalej. Jej zahryznutie do pery neveštilo nič dobré. „Kde je? Ty o ňom vieš.“ S priznaním otáľala, no napokon vyšla s pravdou von: „Dala som ho Murkovi na krk. Chcela som, aby aj on dostal darček. Vieš ako mu pristal?“ Nato pribehol aj ocko. To bolo kriku. Ešte nikdy sa tak nezháňali po túlavej mačke. Na misku nachystali všetky vianočné dobroty a vyšli pred panelák. Mňaukali, cmukali, prehľadali každú škáru. Márne. „Tam je, Murko! Poď ku mne,“ zbadala ho Karolínka v snehu schúleného pod jednou lavičkou. Osmelil sa a vyšiel, no namieril si to rovno k prestretej miske. Ako jedol, zbadali, že sa mu na krku spod kožúška občas čosi zablysne. Mamin náramok.
Dostala ho späť. No i tak bola viac ako ona šťastnejšia Karolínka. Murko už u nich mohol ostať. To bol ten najkrajší vianočný darček. A vôbec nevadí, že ho dostala až po Vianociach. Iveta Frolková
