ničky. Okolo masívneho stola, hojne naloženého skromným jedlom, stoja ľudia. Skrúšene spínajú zrobené ruky pri odriekaní otčenášu. I keď ich tváre vráskami rozbrázdil neľahký život, nateraz sa v nich usadil pokoj. Vonku padá sneh a mrzne, no tu, v útulnej izbietke, je teplo. Sála z ich sŕdc a duší, ktoré sú teraz, cez Vianoce, akési horúcejšie.
Aj keď sme s pani Annou Skaličanovou a jej manželom Antonom sedeli v panelákovom byte, predsa sme sa na chvíľu ocitli v tomto domčeku, kde to voňalo smrečinou, sušenými slivkami, kapustnicou a medom, ale najmä, časmi dávno minulými. Poďte si s nami zaspomínať na chudobné, ale krásne lutišské Vianoce. Možno tie vône preniknú až k vám a prinesú vám trošku sviatočnej nostalgie.
Pôst až do hviezdy
„Aj keď Vianoce zďaleka nebývali také bohaté ako teraz, predsa sme sa na ne akosi viac tešili. Bolo medzi nami viac radosti a súdržnosti,“ začína svoje spomínanie pani Anna. Žila s rodičmi, bratom a oveľa mladšou sestrou v malej drevenici. Bol v nej pitvor, dnes by sme ho nazvali chodbou, komora, veľká izba, ktorá slúžila zároveň ako kuchyňa a menšia izba s posteľami. Vianoce sa odohrávali v tej veľkej. „Stromček sme mali zavesený na klinci nad stolom. Zvyčajne smrečok alebo jedličku. Naň sme navešali čerstvé jabĺčka a robené salónky. Do farebného papiera či staniolu sme zabalili kocky cukru a keď ho bolo málo, tak aj kúsky dreva. Na Štedrý deň, pred večerou, vzali mama do šechtárka svätenej vody a išli von. Pokropili chalupu i maštaľ a ešte prv, ako sme začali večerať, dali z každého jedla kúsok kravám.“ Tak veľmi si ľudia dokázali vážiť dobytok, ktorý ich živil. Na stole počas celých sviatkov nechýbal chlieb, surový zemiak, obilie a peniaze. To aby po celý nasledujúci rok neopúšťala domácnosť hojnosť.
„Postili sme sa od rána až do hviezdy. Potom sme, čo mladší, išli na potok a topánkou preťukávali ľad na vode. A odkiaľ vyšla prvá hviezda, odtiaľ sme mali dostať muža,“ pokračuje pani Skaličanová. Až vtedy sa mohlo začať večerať.
Ryba, hoci v oleji
Obyčajne to bývalo medzi šiestou a siedmou hodinou. Všetci členovia rodiny sa sviatočne obliekli a zišli sa okolo stola. Najprv sa pomodlili a potom prišli na rad oblátky s medom. Ešte predtým si ním navzájom pomazali čelo. To aby boli dobrí ako ten medík. Ako prvá sa jedla kapustnica. Bola holá, čo znamená, že sa v nej nevarilo žiadne mäso. Len sušené huby. A tých bolo v lutišských domácnostiach vždy dosť. „Zbierali sme ich v lete všetci súrodenci. Každá dedina mala svojho „hubára“, ktorý ich potom vykupoval. Odovzdali sme ich aj štyri vrecia. Sušených, samozrejme. Nedostali sme za ne veľa. Pár halierov, často to nebolo dosť ani na chleba,“ pridáva svoje spomienky pán Anton. Po kapustnici si do tanierov nakládli hrach, pripravený na sladko so sušenými slivkami, po ňom krupicovú kašu a napokon varené zemiaky s rybou. I keď v tých časoch o kadiach s kaprami nechyrovali, predsa ryba na štedrovečernom stole chýbať nesmela. Kupovali ju u Hermana, obchodníka a keď nebolo čerstvej, nahradili ju ryby v oleji z konzervy. No a napokon sa podával zákusok – opekance s makom poliate mliekom a cukrom. Popíjalo sa domáce trnkové alebo šípkové víno či špiritus. Doň sa naliala voda, ktorá ho zafarbila ako mlieko, trošku sa zapálil, aby jedy vyšli von a nazdravie! „Darčeky?“ popremýšľa tuho pani Anna. „A veru ani neviem či sme si dajaké dávali. Hádam šatky, štrimfle, teda pančuchy, podkolienky, papuče a tak.“ A keď takto, v pokoji, prešiel večer, išli ho popriať aj do susedov a potom už len vyčkali na polnočnú.
Zábava až na Štefana
„Na prvý sviatok vianočný, Božie narodenie, sme boli len doma. Nesmelo sa chodiť na návštevy alebo preč z domu. To by bol hriech. Len do kostola – ráno i večer.“ Dojedalo sa čo ostalo zo Štedrého dňa, len do kapustnice sa pridalo mäso. Dvakrát do roka bývala zabíjačka a nejaký kúsok údeného mäska do kapustničky sa vždy našiel. Celé Vianoce sa na raňajky jedla „baba“. Opekancové cesto sa upieklo na plechu, prípadne sa doň pridali hrozienka. Aby vydržala celé sviatky, pár sa ich odložilo do štrichu (drevenej debničky) do zbožia. Keďže baba bola z obilia, v obilí ju bezpečne konzervovali. K babe sa pila káva melta z praženého zbožia. Keď bolo mlieko tak biela, keď nebolo, čierna. „Múku na opekance aj na chleba sme si mleli doma na ručnom mlyne. Usušili sme žito na plechu a mleli ho medzi dvomi kameňmi. Aby bola múka jemnejšia, muselo sa viackrát premlieť. Potom sa na riečici preosiala,“ pokračuje pán Skaličan. Až na Štefana príbytky ožili. Ráno sa zas ľudia postretali pri ceste do kostola, tí čo sa ešte nevideli, popriali si šťastlivé sviatky. „Ja som sa hneď zavčas rána obliekla do šorcov a krátkeho kabáta, obula kapce alebo čižmy, na hlavu uviazala darexovú šatku a išla s chlebom ku ujcom „povazovať“. Priala som im, aby ich zlé obchádzalo a šťastie navštevovalo. Oni mi dali nejakú tú korunku či opekanec.“ Povazovať sa chodilo dopoludnia po príbuzných. Večer zas mladí vyspevovali popod okná a to, čo dostali utekali večer minúť na zábavu. Bývala v krčme. Harmonika, husle a basa, to bola celá muzika. A ako pri nej bývalo veselo! Starší stáli na „klebetnici“ a na chodbe, mladí sa vnútri zvŕtali.
Máme čo závidieť
Nuž, a tak, ako dnes, i voľakedy sviatky ušli ako voda. Ešte sa vyčkalo do Nového roku a bolo naozaj po nich. Na Nový rok museli byť všetci dobrí, čistí, lebo ako na Nový rok, tak po celý rok. Nesmelo sa jesť nič od peria, aby šťastie z domu neuletelo. Ani po návštevách sa nechodilo ako teraz. Len do kostolíka. A čo potom? Potom si Lutišania hľadeli opäť svojej práce. Koníky so saňami naloženými hnojom nahnali na políčka, aby ho pohádzali pod zemiaky, mútili v zbenkách mlieko. Po večeroch tkali koberce, drápali perie, na krosnách tkali ľanové plátno na posteľnú bielizeň, huzne (nohavice) či iné oblečenie. Nereptali, že „cez tie sviatky zas nič nebolo v telke“, neodkladali drahé nepotrebné darčeky, nevyhadzovali prebytky jedla. To nie oni by nám mali závidieť hojnosť a rozmanitosť. Ale my im – čistú chudobu a jednoduché ľudské šťastie. Myslíte, že viete, aké to je? Prajeme vám, aby ste ho tieto sviatky pocítili. A aby ste boli veselí, ako v nebi anjeli. Tak to pri štedrej večeri vždy vravievala naša stará mama.Iveta Frolková
Foto: archív