er patrí menu Mikuláš. Dávno pred Mikulášom sa naňho vypytujú, kedy už konečne príde a nadelí im niečo dobrého a sladkého do čisto vyleštených topánok, ktoré si pripravujú do okna. Baladu o Mikulášovi, len málo ľudí pozná, hoci je súčasťou našej kultúry, teda slovenskej identity. V nedávnej minulosti mestá a dedinky navštevoval „Dedo Mráz“. Nehovorím, že bol zlý, ale nemal slovenské korene. Ľahko sme sa zriekli ľudových tradícií našich predkov. Veruže hej! A dnes sotva zasa my nanútime nášho Mikuláša Angličanom, alebo Američanom, keď oni majú svojho Santa Clausa, čiže svätého Klausa. Je to tak, mi na tom nič nezmeníme. Ale je potrebné tiež o ňom čo to vedieť. Santa Claus prichádza na Vianoce, konkrétne v noci z 24. na 25. decembra. Prichádza na zlatých saniach po oblohe ako kométa. Sane ťahajú rozprávkové soby, ktoré zakrúžia nad mestom, zosadnú na streche domčeka a Santa Claus sa s rachtom vovalí cez komín do bytu, poukladá dary pre členov rodiny a zasa s rachotom vyletí hore komínom. Ráno 25. si všetci nájdu svoje darčeky a sú šťastní, že na nich Santa Claus nezabudol. Potom rodičia rozprávajú, že ho videli a musia im všetko opisovať ako vyzeral, aký bol asi veľký atď. Predstavivosti sa medze nekladú. U nás na Vianoce hovoríme: To som dostal od Ježiška. Alebo čo Ti priniesol Ježiško? Alebo tiež tohto roku sme mali bohatého alebo chudobného Ježiška.
A legenda o Mikulášovi?
Bolo to dávno. Narodil sa vo štvrtom storočí nášho letopočtu v mestečku Patara, ktoré leží na brehu Stredozemného mora v dnešnom Turecku. Narodil sa ako dieťa veľmi bohatých rodičov, nič mu nechýbalo. Ale predsa, nemal ani brata, ani sestričku, a tak ho to stále ťahalo von z paláca za kamarátmi, ktorých mal nadovšetko rád. Ale jeho kamaráti boli chudobní, bosí, roztrhaní, špinaví a čo bolo najhoršie, ešte aj hladní. On sa s nimi hrával a z domu im prinášal dakedy aj plné vrece všelijakých dobrôt. Robilo mu radosť obšťastniť druhých. Táto jeho vlastnosť ho neopustila po celý život. Keď vyrástol a vyštudoval, rodičia mu zomreli a on sa stal dedičom veľmi rozsiahleho majetku. Zaumienil si, že tento svoj majetok nebude využívať len vo svoj prospech. Ale v prospech ľudí, ktorí najviac túto pomoc potrebujú. A tak robil skutky milosrdenstva. Poznal svoje mesto a dobre vedel, kde koľko majú hladných detí. Takmer denne pod rúškom noci prichádzal k oblokom a na ne naukladal veci, dary k životu potrebné. Onedlho celé mesto rozprávalo o zázračnom dobrodincovi, len nik nevedel, kto to je. Pomerne známa je aj legenda o chudobnom otcovi, ktorý mal tri dcéry na vydaj. Dospela najstaršia a mala sa vydávať, ale potrebovala veno. Dievka, ktorá nemala veno, nemohla sa vydať a musela zostať napospas ulici. Znie to neuveriteľne, ale vtedy boli vraj také zákony.
Nuž, doma bol veľký nárek a otec bol zúfalý. Práve vtedy šiel okolo Mikuláš, vypočul si tú hádku a otcovo zúfalstvo, vytiahol z vrecka meštek dukátov a cez otvorené okno ho hodil priamo na stôl. Všetci úžasom onemeli, keď otec vysypal dukáty na stôl. Otec sa chcel poďakovať štedrému dobrodincovi, ale kým sa spamätal a vybehol von, dobrodinca už nebolo. Onedlho sa konala svadba. Na ďalší rok sa mala vydávať prostredná dcéra, ale opäť nemala na veno. Situácia sa zopakovala úplne presne a zas nevedeli, kto je tým darcom. Až pri tretej, najmladšej, otec akoby už naisto počítal, že situácia sa bude opakovať. Aj sa opakovala a otec tentoraz dobehol neznámeho darcu, hodil sa mu k nohám a bozkával mu ich a ďakoval. Mikuláša to veľmi zaskočilo a prosil tentoraz on šťastného otca, aby o tom nikomu nehovoril. Nuž, ale otec to u seba neudržal a prezradil svojho štedrého darcu najbližšiemu okoliu. Onedlho už celé mesto o tom rozprávalo, čo Mikuláša ranilo, lebo nechcel, aby ho ľudia za tieto skutky chválili a velebili. Preto odišiel na veľa rokov do púšte ďaleko od domova a utiahol sa tam do kláštora. Po niekoľkých rokoch zistil, že to nie je to pravé miesto pre neho a zatúžil po svojom rodnom meste. Rozhodol sa pre návrat domov. Keď prichádzal k mestu, hodiny práve odbíjali polnoc a jeho kroky smerovali do chrámu božieho, aby sa poďakoval za šťastný návrat, až potom šiel do svojho domu, kde ho už očakával správca, aby ho privítal. Dakedy pred obedom sa opäť vybral do chrámu božieho. Kostol bol plný ľudí, lebo tam na neho čakali a očami ho doprevádzali až k oltáru, kde stáli cirkevní hodnostári a oznámili mu túto správu: V našom regióne nám zomrel otec biskup, pán si ho povolal a my sa nemôžeme dohodnúť na jeho nástupcovi, ale predsa sme sa len dohodli, že kto prvý vstúpi do chrámu božieho, ten bude našim biskupom. Nuž, a bol si to ty, Mikuláš, oznámil nám to náš kostolník. Prijímaš túto poctu? Mikuláš to prijal a stal sa biskupom. A ľudia až po jeho smrti zbadali, že tie dary, čo dostávali, boli od neho. Veľmi ho oplakávali a prosili Pána Boha, aby ho aspoň raz do roka prepustil z nebíčka na svet. Nuž a Pán Boh ich žiadosti vyhovel, a tak každoročne v tomto predvianočnom čase prichádza na svet.
Toľko legenda o svätom Mikulášovi. Tak čo, necháme si ho za svojho?
Jaro Cimbalík
