rdlo, pľúca nedostávajú vzduch. Siahate si na čelo, srdce divoko búcha. Napätie rastie každou sekundou. Horúčava, chlad, nestrácam vedomie? Z paniky sa neviete dostať, ani keď zhlboka dýchate, keď sa snažíte uvoľniť si svaly na rukách, na celom tele. Objal vás nevysvetliteľný strach a neschopnosť uľaviť organizmu aspoň trochu. Z posledných síl sa snažíte zavolať lekára. Za hrudnou kosťou vás čosi prudko zviera. Aj najbližší príbuzní - ak sú práve pri vás - bývajú rovnako vystrašení ako vy. Zomieram? Pýtate sa. Je to koniec? Ale prečo? Veď som bol vždy zdravý, mám mizerných 30 rokov, získam ktorúkoľvek ženu, o ktorú stojím, v zamestnaní som špička. Zrazu sú všetky ťažkosti preč. Akoby nikdy neboli. Príde lekár, nameria vám normálny tlak, povie, že zrejme išlo o čosi nervového, predpíše liek na upokojenie. A aby si bol istý, odporučí návštevu špecialistu. Zároveň však obyčajne vysloví nádej takmer rovnajúcu sa presvedčeniu, že vy sa pravdepodobne nemusíte báť. Znie to upokojujúco, takže na druhý deň prídete do ordinácie špecialistu. Tlak je opäť v poriadku. EKG takisto, nehovoriac o ďalších testoch. Do kategórie dôchodcov s klasickým zužovaním ciev sa nevmestíte. Môžete ísť. Infarkt vám nehrozí. Niet vám ako pomôcť. Vy veríte aj nie. A potom sa - z ničoho nič - situácia zopakuje. Vy, ak dokážete byť s odstupom času k sebe úprimný, priznáte, že ste sa na ňu „pripravovali“. Napríklad ste sa intuitívne vyhýbali miestam, v ktorých by v prípade recidívy záchvatu nebola situácia pod akou-takou vašou kontrolou. Napríklad dopravným zápcham, mestskému davu, výťahom alebo nákupom v rozhľahlých supermarketoch. A takisto - naopak - osamelým miestam v lese, vzdialeným od civilizácie. Podvedomiu ste prikázali, že sa má pohybovať iba tam, kde k vám privolaný lekár bude mať čo najjednoduchší prístup. Takže ste si v podvedomí zaisťovali včasnú pomoc. Po treťom či štvrtom záchvate a opätovných nejasných konštatovaniach kardiológov či internistov o vašom pravdepodobnom nervovom vyčerpaní či prepracovaní sa váš život jednoznačne mení. Čoraz častejšie si začínate klásť otázku či a kde vám záchvat úzkosti alebo paniky prepadne. Dokonca je to tá najdôležitejšia otázka, ktorá sa neskôr môže zmeniť na jedinú. Záchvat sa objavuje čoraz častejšie. Čoraz viac a viac sa sťahujete z aktívneho života, užívate upokojujúce tabletky. So svojím utrpením, ktorého nekonečné detaily začnú po čase liezť vášmu okoliu na nervy, sa postupne stávate outsiderom spoločnosti. Máte strach zo strachu, vyhýbate sa situáciám, v ktorých sa dostavil prvý záchvat. Prípadne obdobným. Donekonečna si prvú traumatickú situáciu opakujete a opäť a opäť zvažujete, kde by vás mohla v budúcnosti postretnúť. Kde ste neskôr urobili chybu, že sa zopakovala. Tým si však panické pocity navodzujete čoraz častejšie, až vás jej symptómy zastihnú aj doma pred televízorom, keď na ne pomyslíte. Ani si nestihnete uvedomiť, že pravdepodobne už nie pôvodná situácia vyvoláva úzkosť, ale spomienka na ňu. Vaša situácia pripomína život psa, ktorý sa rozhodol dohoniť svoj chvost. Čoraz častejšie myslíte na úzkosť a ona sa k vám čoraz častejšie dostavuje.(pš)
