Štvrtok, 29. júl, 2021 | Meniny má MartaKrížovkyKrížovky

Milovať v živote raz je akurát...

Už takmer desať rokov Simona pravidelne cestovala

do Paríža. Služobne. Kozmetická firma, pre ktorú pracovala, jej každý mesiac hradila letenku a trojdňový pobyt v niektorom z hotelov na Champs Elysées. Dva dni venovala práci a ten tretí... Posledných päť rokov výhradne Borisovi. Zakaždým, keď bola v Paríži, navštívila jeho malý podkrovný apartmán neďaleko Notre Dame. Súkromne. Boris bol Rus. Emigrant. Potomok Václava Fomiča Nižninského, tanečníka slávneho Ďagilevovho ruského baletu, ktorý v Paríži žil aj umrel. Boris sa síce na svojho geniálneho tancujúceho strýka nepodal – a ako on zvykol hovoriť, chvalabohu – nejaké umelecké gény však predsa len zdedil. Boris bol maliar. Nič extra. Postával na ulici ako desiatky iných jemu podobných, maľoval portréty okoloidúcich a samozrejme, maľoval Paríž.

Skryť Vypnúť reklamu

Simona sa s ním zoznámila na Pont Neuf, čiže Novom moste, ako Parížania paradoxne nazvali svoj najstarší most. Paríž vtedy dýchal Vianocami a ona sa, ako obvykle, ponáhľala. Myslela si, že v tomto meste a už vôbec nie na tomto moste, ktorý prešla hore dolu nespočetnekrát, ju nič a nikto nemôže prekvapiť. A predsa... Oslovil ju madam, a ona zostala stáť ako prikovaná. Fascinovaná hĺbkou jeho hlasu odtrhla oči od špičiek svojich topánok a pozrela na neho. Štyridsiatnik? Nie, starší... Dlhé zvlnené vlasy, fúzy, brada, hnedé oči a nad nimi vysoké čelo s tromi hlbokými vráskami. Rukami jej naznačoval, že ju chce namaľovať. Mala doma už niekoľko portrétov od pouličných parížskych umelcov. Na všetkých bola krajšia ako v skutočnosti, i keď pekná, podľa mienky mnohých, bola i tak dosť. Váhala. Keď ju však chytil za ruku, ako zhypnotizovaná sa nechala posadiť na malú rozkladaciu stoličku. A keď sa ku nej sklonil, aby jej odhrnul vlasy z čela, uvedomila si, že páchne ako hrob čerstvo vybielený vápnom. Poznala ten pach. Jej starký z Oravy bol hrobár a ona mu cez prázdniny robievala na cintoríne spoločnosť. Najkrajšie a najveselšie spomienky na detstvo, nech to znie akokoľvek morbídne, má Simona práve z cintorína. A ten pach, iný by to určite nazval smradom, ktorý zavial od Borisa, v nej tieto spomienky vyvolal. Rozosmiala sa, on vzal anilinky, kus papiera, maľoval a prosil ju, aby sa neprestala smiať. Namaľoval ju ako nikto iný predtým. Na tom obrázku, ktorý si napokon nechal, to bola skutočne ona. Ako živá.

Skryť Vypnúť reklamu

Ešte v ten večer ju zaviedol do svojho podkrovia, kde začínal a končil vzťahy s inými ženami. Tam okamžite identifikovala pôvod zvláštneho zápachu evokujúceho v nej vôňu detstva. Jeho ateliér. Boris bol celý presiaknutý svojím ateliérom. Všetkými tými farbičkami, riedidlami, hlinou, plátnom, modelkami a milenkami, čo líhali s ním a občas i bez neho, na veľký plyšový gauč uprostred ateliéru, čo mu zároveň bol i bytom. A ešte niečo sa tam vznášalo vo vzduchu a veľmi intenzívne páchlo. Vášeň. Vášeň, s akou sa vrhal do každého nového vzťahu, no vari ešte viac do každého nového projektu. Žil v područí svojho diela. Parazitovalo na jeho živote a on mu obetoval všetko... Všetko.

Simona si to uvedomovala, ale... zamilovala sa do neho. Vôbec nie originálne. Zamilovať sa v Paríži! Čo už je len na tom originálne? Zamilovať sa do pouličného maliara! Päťdesiatnika. Aký to má zmysel? Mala tridsať preč a celkom iné predstavy o láske a o živote. Ale či city musia vždy dávať zmysel?

Skryť Vypnúť reklamu

Jednoducho, zamilovala sa. Bez spochybňujúcich otázok a odpovedí. Len tak. Vlastne nie celkom len tak.

„Milujem ho inak ako mužov, čo boli pred ním. Túžim po ňom, chcem byť s ním, dotýkať sa ho, cítiť dotyky jeho rúk a... počúvať jeho hlas. Milujem jeho dušu, jeho vnútro, toho človeka, čo je v ňom. Toto sa mi ešte nikdy nestalo,“ zdôverila sa priateľke. „Dnes viem, že všetky moje lásky, i tá, o ktorej som si myslela, že je najväčšia, sa iba kĺzali po povrchu. Nikto sa mi nedostal pod kožu tak, ako Boris. Pri ňom nemyslím na sex, len na to, aby som mu bola blízko. Nemyslím na seba, ale na neho, aby jemu bolo dobre, aby bol so mnou rád. Som z toho zmätená. Zároveň však mám taký zvláštny pocit, dobrý pocit z toho, že som schopná... že vôbec môžem niečo také cítiť, prežívať. Netušila som, že to viem...“

Simonine stretnutia s Borisom mali v podstate vždy ten istý scenár. Vkĺzli do podkrovia a pomilovali sa. Dojímavo a tak nežne, že od šťastia striedavo plakala a smiala sa. Potom ju maľoval. Nahú a šťastnú... Aj ich prechádzky Parížom mali takmer nemennú trasu. Zašli na bulvár Clichy, nazreli do Moulin Rouge, posedeli si vedľa v kaviarničke s Borisovými a neskôr už i jej priateľmi a potom sa vybrali na Montmartre. Nikdy neobišli montmartský cintorín, kde je pochovaný Borisov strýko. A zakaždým, keď kládli na hrob čerstvé kvety, Boris poznamenal:„Chudák, nemal to v živote ľahké. Neuniesol toľkú slávu. Šťastný bol hádam len potom, čo zošalel. Ale nechcel by som skončiť ako on. Ako blázon... Čo myslíš, môžu blázni milovať? Cítia lásku?“

Jeho otázky niekedy nemali konca, no nikdy nečakal na odpoveď. Ani vtedy, keď sa jej pýtal: „Miluješ ma vôbec? Načo ma máš? Nie som ani bohatý, ani pekný, ani mladý, a nie som ani bohvieaký milenec. Nemám morálku ani zmysel pre vernosť, ale dočerta, som s tebou rád! Mám ťa najradšej zo všetkých. A ani sám neviem prečo. A ty? Ty ma prečo miluješ?“

Na túto otázku zas neodpovedala ona. Niežeby nechcela, jednoducho to nevedela. A on, pozeral na ňu a keď sa mu zdalo, že už príliš dlho čaká, objal ju.

„Nič nehovor. Ja viem. Viem, že ani ty to nevieš. Milujeme sa a nevieme prečo. Načo hľadať dôvody, hlavne, že sme spolu.“

Niekedy sa Boris správal tajomne ako apokryf. Mlčal a maľoval. Mlčal a fajčil. Mlčal a pil. Vtedy sa milovali až do absolútneho vyčerpania. Do bezvedomia. Vtedy sa nekonala prechádzka a Simona odchádzala z jeho podkrovia sama a nesvoja. Celý nasledujúci mesiac sa potom niesol v znamení nepokoja a túžby a ďalšia návšteva Paríža v znamení neistoty z nového stretnutia. Nepísali si listy ani si netelefonovali. „Príď zajtra, o týždeň, o rok, či o sto rokov. Vždy ťa budem milovať tak ako v tejto chvíli. Som aký som. Iný nebudem. Ľudia sa predsa nemenia. Ani moja láska k tebe. Viac ťa už milovať nemôžem. Na tom ani listy ani telefonáty nič nezmenia,“ povedal, keď sa ho raz opýtala, či mu môže napísať.

Poznali a stretávali sa už päť rokov. Malé výročie chcela Simona osláviť s Borisom vlani na Vianoce. Vybrala sa do Paríža o niekoľko dní skôr. Nie preto, že by ho chcela prekvapiť. Nikdy sa vopred nedohodli na stretnutí. Ak ho nenašla na moste, zašla do podkrovia. Ak nebol ani tam, prešla po ich chronickej prechádzkovej trase a potom sa znova vrátila na most a tam ho vyčkávala.Vždy sa stretli. Nemohli sa predsa minúť. Ale naposledy...

Stála na moste už dobré dve hodiny. Pozerala do Seiny a cítila, ako sa jej zmocňuje akási nedobrá predtucha. Boris akoby sa prepadol pod zem. Nikto o ňom nič nevedel. Všetci, ktorých sa na neho vypytovala, sa však zhodli v tom, že ho už dlhšie nevideli. Celá premrznutá znova vystúpala po schodoch do podkrovia. Najprv len nesmelo zaklopala, potom zabúchala a búchala čoraz silnejšie.

„Pán nie je doma,“ ozval sa ženský hlas odkiaľsi zdola. Naklonila sa ponad zábradlie. Žena jej mávnutím ruky naznačila, aby zišla k nej.

„Ste Simona? Tá Slovenka?“ – opýtala sa. Prikývla a ona vylovila z vrecka kľúč. „Toto vám nechal. Pre prípad, že by nebol doma, keď prídete. Odviezli ho. Do nemocnice. Do Bichatu,“ povedala a skôr, ako sa jej Simona stihla opýtať, čo je s ním, ešte dodala: „Ten posledný záchvat bol naozaj hrozný. Načisto zošalel, chudáčisko...“

Simona sa preľakla. Spomenula si na strýka Fomiča a uvedomila si, že ak Borisa hneď neuvidí, asi tiež zošalie. Nájsť ho nebol až taký problém, ako si myslela. V nemocnici sa jej opýtali, či je jeho príbuzná a dali jej podpísať akýsi papier. A potom ju k nemu zaviedli. Ležal na posteli s očami upretými na strop. Keď sa dotkla jeho ruky, viečka sa mu jemne zachveli. Pozrel na ňu a pokúsil sa o úsmev. Spoznal ma, zaradovala sa v duchu.

„Nepozná vás,“ schladil lekár jej radosť. „Nikoho nepozná. Je na silných sedatívach. Inak by kričal od bolestí. Má nádor na mozgu. Nič sa s tým už nedá robiť. Nič, len zmierňovať bolesť a utrpenie. Ale už to dlho nepotrvá. Je na konci. Vedeli ste to?“ – chytil ju za plece. Vytrhla sa mu a s plačom vybehla z nemocnice.

Steny v Borisovom ateliéri boli ovešané jej obrazmi a obrázkami. Bolo ich plné podkrovie. Bola na nich nahá, ale hlavne šťastná. Na tom celkom prvom, ktorý namaľoval na moste, bolo napísané „Žena, ktorú milujem... Je t´aime, Simona...“ Vložila si ho do tašky. Ešte raz sa poobzerala po páchnucom podkroví. Zamkla dvere. Kľúč hodila do Seiny. Chvíľu postála na moste. Prešla Clichy, kúpila kvety a položila ich na Fomičov hrob. Večer nasadla do lietadla a vrátila sa domov.

Boris umrel na Štedrý večer. Priatelia ho po Vianociach pochovali na montmartskom cintoríne, hneď vedľa strýka. Simona sa o tom nedozvedela. A možno ani nedozvie. Už nechodí do Paríža. Nechce sa tam vrátiť. A už nikdy sa nechce zamilovať. Nie v Paríži. Zamilovať sa v Paríži nie je nič originálne... A ona už predsa milovala. Milovať v živote raz je akurát...

Anna GUDZOVÁ

Koláž: Zuzana Kuglerová

Najčítanejšie na My Žilina

Inzercia - Tlačové správy

  1. Osviežujúci skúter legendárnej talianskej značky
  2. Work-life balance: Technológie pre život v rovnováhe
  3. Jeden deň na Bratislavu nestačí
  4. Ako dlho skladovať kukuricu a hrach, aby ostali sladké?
  5. Čítajte SME.sk odomknuté a bez reklamy
  6. Túžite sa konečne zbaviť dioptrií, ale bráni vám v tom strach?
  7. Lenivý brunch s Muchom
  8. Úchvatná Petra: Stovky rokov zabudnutá v jordánskej púšti
  9. Sudoku na leto: Nenechajte sivé bunky zaháľať ani cez prázdniny
  10. Od Česka až po Jadran
  1. Work-life balance: Technológie pre život v rovnováhe
  2. Jeden deň na Bratislavu nestačí
  3. Granátové jablko prekvapí vás chuťou i aktívnymi látkami
  4. Do portfólia Proxenty pribudol projekt na Šancovej
  5. 60 rokov tradície s ekologickým srdcom a modernou víziou
  6. Ako dlho skladovať kukuricu a hrach, aby ostali sladké?
  7. Keď ekológia spája
  8. Wüstenrot predstavuje novú stratégiu pre slovenský trh
  9. Na zmenu zdravotnej poisťovne vám po novom stačia 3 minúty
  10. Brusnica – lahodná i účinná zároveň
  1. Úchvatná Petra: Stovky rokov zabudnutá v jordánskej púšti 11 260
  2. Prečo by ste si nemali odoprieť balenú bagetu? 5 141
  3. Od Česka až po Jadran 3 973
  4. Ako nájsť dobrý jogurt? Ak neobsahuje toto, ani ho nekupujte 3 422
  5. Nová sála i námestie. Trnavské Mýto sa stane novým centrom 3 266
  6. Ako sa nepripraviť o zákazníkov bez hotovosti 3 169
  7. Najzelenšie nákupné centrum na Slovensku otvorí druhú etapu 3 114
  8. Slovenské čučoriedky? Nemusíte ísť do lesa, kúpite ich v reťazci 3 003
  9. Túžite sa konečne zbaviť dioptrií, ale bráni vám v tom strach? 2 707
  10. Sudoku na leto: Nenechajte sivé bunky zaháľať ani cez prázdniny 2 206
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žilina - aktuálne správy

Športový manažér Žiliny František Skladaný počas dnešného stretnutia s médiami.

Vlci dnes prvýkrát pred novou sezónou vykorčuľovali na ľad.


6 h
Jánošíkove dni

Podujatie sa bude konať do nedele 1. augusta.


TASR 7 h

Spoločnosť Schaeffler rozšíri technologické centrum.


TASR 12 h
 Žilinskí Vlci pri poslednom kondičnom testovaní. Dnes prvýkrát vykorčuľovali na ľad.

Známy je aj rozpis prípravných zápasov.


(red) 14 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Šelma ležala neďaleko kontajnera.


a 1 ďalší 12 h

K machináciám malo prísť v súvislosti s výstavbou parkovacích domov.


17 h

Občianske združenie dostalo za stavebný delikt pokutu. Predseda hovorí, že boli presvedčení o tom, že neporušujú stavebný zákon.


27. júl

Očkuje sa bez registrácie.


17 h

Už ste čítali?