pomaly začneme myslieť na ďalšie. Veď čas uteká, a aj keď nás zatiaľ kvári zima, dobrý hospodár už myslí na jarné obdobie, keď všetko opäť ožíva, príroda sa prebúdza, ako keby sa začínal nový život. No, a do jarného obdobia neodmysliteľne patrí okrem iných obyčajových príležitostí aj Veľká noc, najväčší kresťanský sviatok. Je to sviatok pohyblivý. Jeho termín závisí od vzájomného vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu. Konkrétne, prvá nedeľa po splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti, je Veľkonočná. Od dátumu Veľkej noci závisí zasa záver fašiangov, ktoré sa končia štyridsať dní pred ňou a dátum Turíc, ktoré sú päťdesiat dní po nej. Podľa toho, ako je časové rozpätie medzi jarnou rovnodennosťou a nasledujúcim splnom, je aj fašiangové obdobie dlhšie alebo kratšie, pričom rozdiel v jednotlivých rokoch môže predstavovať až štyri týždne. No, a pre zaujímavosť: tohtoročné fašiangové obdobie bude veru dosť dlhé, veď Veľkonočný pondelok pripadá až na 21. apríla.
Obchôdzka podobná betlehemskej
Hvozdnica – Každá dedina a obec mala počas fašiangov niečo svojské, čo sa odlišovalo od zvykov ostatných obcí. V Hvozdnici bola typická blažejská obchôdzka. Pripadala na tretieho februára. V tejto dobe bolo hvozdnickým žiakom veselo. Chodili so svojím učiteľom po domoch vyberať peniaze a naturálie. Bola to obchôdzka podobná betlehemskej. Hoci mala zábavný charakter, spĺňala aj inú úlohu. Starší žiaci, ktorí počas nej vyberali od gazdín chlieb, slaninu a koláče, povzbudzovali mladé mamičky, aby dávali svoje ratolesti do školy. Tento zvyk mal svoju osobitú úlohu nielen v Hvozdnici, ale i v iných obciach Bytčianska, najmä v dobách panovania Márie Terézie a jej syna Jozefa II., kedy sa zavádzal systém obecného školstva. Mnohí rodičia totiž nechceli dávať svoje deti do školy, potrebovali ich doma, v lete na poli. Spopularizovanie školstva formou blažejských obchôdzok takto dalo fašiangom nový rozmer.
Svojský fašiangový zvyk: balenie zvierat do hnojových plachiet
Kolárovice - Tak, ako všetky obce, aj Kolárovice, ktoré ležia v Bytčianskom okrese, mali osobitý fašiangový zvyk. Bolo ním šitie blažejskej „hnojovej plachty“. Tento zvyk, ktorý prežíval vrchol svojho zenitu najmä v osemnástom a devätnástom storočí, prezrádzal tak trochu šibalskú náturu tunajších ľudí. Kolárovické gazdiné na Blažeja šili hnojnú plachtu pre dobytok. Mládenci mali za úlohu počas fašiangov do týchto hnojných plachiet zabaliť zvieratá, hlavne prasiatka, ale aj husi či inú hydinu. Podľa povier sa zvierat, zabalených do takýchto plachiet, chytal amok. Ak do nich zabalili napríklad husie vajcia, určite sa z nich vyliahli húsatá s dvoma hlavami. Balenie prasiat do hnojných plachiet sprevádzali mládenci veselým pokrikovaním:
„Bodaj by to prasa dostalo závalu, bodaj by ho hrdlo bolelo.“
Samozrejme, že pri chytaní zvierat v kolárovických dvoroch a gazdovstvách vzniklo veľa zábavných situácií, ktoré sa končili všeobecným smiechom a veselím. Najväčšiu slávu získal ten mládenec, ktorý zabalil do hnojných plachiet najviac zvierat a najväčšiu úctu tá gazdiná, ktorá ich najviac našila. Tak sa ihla a niť stali súčasťou fašiangových kolárovických zvykov. Šitie malo však aj iné funkcie. Na Mateja sa napríklad nesmelo šiť, aby sa nezašil teľaťu zadok. Nešilo sa ani na Agátu, aby gazdinka nenavarila nečisté jedlo.
Po zábave sa pochovávala basa
Vyvrcholením fašiangov boli tri dni, ktoré sa na Bytčiansku nazývali „končiny“. Počas týchto troch dní sa mohli ľudia dosýta zabávať – a ak si to mohli dovoliť, zjesť čo najviac mäsa pred nastávajúcim pôstom. V pondelok chodili traja mládenci „šalbiari“ vyberať slaninu, vajcia a peniaze na muziku. Ich typickým znakom boli drevené prikrývky na hlavy, ktoré volali „parožne“. V utorok ich vystriedali „čerti“. Záverom fašiangov bola zábava, pri ktorej sa pochovávala basa. Tento výsostne ľudový zvyk sa začal meniť až po druhej svetovej vojne, kedy ľudovú zábavu vystriedali fašiangové plesy. Hlučná fašiangová zábava utíchla na Popolcovú stredu. Začala sa štyridsaťdňová príprava na Veľkú noc. Táto príprava musela byť dôkladná, aby po fašiangoch nezostala žiadna stopa. Preto museli zobrať gazdiné všetky nádoby, v ktorých varili a piekli mäso či iné mäsové maškrty a riadne ich vydrhnúť popolom. Jedlá sa počas nasledujúcich štyridsiatich dní mastili len maslom alebo olejom z konopného semena.
Tradičným radovánkam, ktoré boli spojené so štedrým užívaním vína a iných nápojov sa v časoch minulých nevyhýbali ani vážení otcovia rodín a prísni predstavení obce
Svojské formy fašiangových kratochvíľ mali všetky stavy tak na dedinách a v mestách, ako i v šľachtických a panovníckych sídlach. Kráľ Matej dostal masky až z Ferrary od príbuzných svojej manželky Beatrice. Ľudovít II. sa roku 1525 dobre zabával v maske čerta. Poprední šľachtici usporadúvali turnaje, ktoré inšpirovali kováčov k podobným súťažiam. Stredovekí mravokárcovia, akiste nie neprávom, vyčítali mešťanom, že na fašiangové zábavy, jedlá, šaty vynakladajú viac prostriedkov, než si môžu dovoliť.
Aj u roľníkov bol posledný „fašang“, ako sa tieto dni ľudovo nazývali, určite najveselším obdobím celého roka. Veselili sa všetci, či starí, či mladí a ako zaznamenali kronikári minulých storočí, tradičným radovánkam spojeným so štedrým užívaním vína a iných nápojov sa nevyhýbali ani vážni otcovia rodín a prísni predstavení obce.
Fašiangové zábavy trvali od nedele do utorka, prípadne až do stredy. Po tieto dni vyhrávali muzikanti v určenej miestnosti od poobedia takmer do rána, na stoloch nechýbali rôzne nápoje,
ako pálenka, víno, pivo a v minulých storočiach obľúbená medovina. V domoch piekli mäso, varili bravčovú huspeninu, vyprážali šišky (pampúchy). Toto tradičné fašiangové pečivo bolo aj v dávnejších storočiach rovnako bežné v mestách, ako aj na dedinách. Tak, napríklad, sa v hospodárskych výkazoch likavského panstva z roku 1648 uvádza, že úradník „veľa múky vydal pre majerskú čeľaď,... ponevač tam fanky piekli“. V roku 1653 sa pri vyšetrovaní požiaru vo Varíne zistilo, že „u mytnika od masti sa ten oheň strhol,... u nich temer každodenne týchto fašanguv jako jej dievky, tak i ina čeľaď pampušky robia“. Podobné alebo rovnaké pečivo pripravovali na fašiangy takmer všetky európske národy a dávali z neho aj na hroby. Kladenie potravy na hroby, ale aj predstava, že kto sa na fašiangy do sýtosti nenaje, bude po celý rok hladný, súvisela pravdepodobne s prípravou na nový hospodársky rok, teda s jarným novoročím.
Mládež získavala potrebné potraviny ako zvyčajne, obchôdzkou. Veselé skupiny mládencov, niektorí z nich i v maskách, chodili s muzikou po domoch, kde ich obdarovali slaninou, údeným mäsom a inými potravinami. Niektorí z mládencov sa preobliekli za ženy alebo napodobňovali a parodovali príslušníkov iných stavov a vrstiev. Komický účinok dosahovali tým, že mali kožuch obrátený naruby alebo si niektorý z nich obliekol čo najširšie plátené nohavice, košeľu a vypchal ich slamou. Obecenstvo zabával svojou nešikovnosťou, potácal sa, kĺzal, padal na zem, pričom sa usiloval stiahnuť so sebou aj niektorého z divákov. Na základe vzhľadu a charakteru ho nazývali Kubom alebo Starým, podľa postavy z betlehemských hier. Iný typ slameníka bol celý obkrútený povrieslami, ďalší mal voľne splývajúcu slamu pripevnenú okolo pása, druhú vrstvu okolo hrdla a na hlave vysoký klobúk z krátkeho snopu. Okolo pása a na hrudi mal pripevnené kravské zvonce. Slamou ovinuté postavy nazývali slameníkom alebo medveďom.
Okrem medveďa sa zo zoomorfných kreácií používali masky turoňa, kozy, zriedkavejšie koňa. Záznamy z posledných storočí však ukazujú, že v celom rade vidieckych obcí fašiangovníci masky vôbec nepoužívali, ba neusporadúvali ani sprievody. To neznamená, že by tu masky boli celkom neznáme, no používali sa viac v období zimného slnovratu, v svadobných sprievodoch alebo aj voľne, bez väzby na určitú príležitosť či dátum v priebehu zimy, nie však v závere fašiangov. Takáto situácia bola predovšetkým v obciach s evanjelickým obyvateľstvom, ktoré muselo rešpektovať zákazy svojich cirkevných vrchností. Najstarší takýto zákaz obsahujú Muránske artikuly z roku 1585, ktoré zakazujú preobliekať sa do starých kožuchov, používať masky a vystrájať bláznovstvá. Zákaz sa v ďalších rokoch viac ráz opakoval a ako výsledky ukazujú, nakoniec bol i rešpektovaný. Roku 1636 sa evanjelickí obyvatelia Košíc obrátili na mestskú radu so žiadosťou, aby zakázala fašiangové maškarné sprievody, pretože sú príliš hlučné. Fašiangové sprievody však existovali naďalej.
Stranu pripravili: (kug, rtl, ti)
