nos a vzápätí si naň pritisol vreckovku. Smrad, ktorý sa vyvalil z vyrazených dverí, bol viac ako neznesiteľný. V duchu, ako už veľakrát predtým, blahorečil svojej žene, že tvrdošijne odmieta papierové vreckovky. Papierová by mu veru bola nanič, kým táto, klasicky naškrobená, ešte aspoň chvíľočku vydrží i voňať.
„No, správam sa ako idiot,“ pootváral okná, vreckovku strčil späť do vrecka a zhlboka sa nadýchol. Za tých dvadsať rokov pri kriminálke Jakub Gráč zažil predsa už všelijaké, aj horšie smrady. A bez vreckovky. Sklonil sa k nehybnému klbku čohosi, čo možno ešte včera bolo živým človekom. Rutinne pootočil telo tak, aby mŕtvemu videl do tváre. A vtedy... Ledva stihol strčiť hlavu do umývadla. Pozvracal sa.
„Do riti, do riti a ešte raz do riti!“ – zanadával. „Doktor, kde došľaka sa motáš? Poď sa na ňu pozrieť!“ zvrieskol smerom ku chodbe, kde jeho kolegovia pofajčievali a veselo sa zabávali. Našťastie, pomyslel si, aspoň nevideli, ako ich šéf, starý harcovník, grcia.
„A ty, ty vypadni!“ vystrkal vonku svoju novú, mladú asistentku Maríkovú, ktorá vpadla do miestnosti ako prvá. „Nelez mi sem, lebo inak za seba neručím!“
„Ale...,“ odvážila sa protestovať.
„Povedal som a dosť. Je to rozkaz. Tak nediskutuj,“ povedal Jakub už miernejším, no rozhodným hlasom. Hneď na to si sám sebe v duchu položil otázku, od čoho chcem to dievča uchrániť? Od čoho chcem uchrániť seba?
Postavil sa k oknu a zamyslene sledoval doktora.
„Čo nič nehovoríš?“- opýtal sa netrpezlivo, keď sa mu zdalo, že doktor podozrivo dlho mlčí.
„Je to zvláštne... Páchne ako keby bola najmenej štyridsaťosem hodín po smrti. Je však mŕtva len sedem, maximálne desať hodín. Mala niečo cez dvadsať rokov a bola neuveriteľne vyžitá. Zničená. Hnila už za živa... Čo vieme o jej totožnosti?“ – pozrel na Jakuba. Ten len pokrčil plecami a vyšiel na chodbu. Maríková ho prebodla nenávistným pohľadom a otočila sa mu chrbtom.
Daj sa vypchať, sliepka, pomyslel si. Ja som si ťa nepýtal. Zapálil si cigaretu a zavrčal na ňu: „Svietiš tu omylom ako výkričník za opytovacou vetou. Obehni susedov, povypytuj sa. Čo ťa vlastne v tej škole naučili? Liezť tam, kde netreba?“
Začervenala sa až po korienky vlasov. „A vás kde vychovávali? V polepšovni, pán komisár? Či na ulici?“ – šplechla mu priamo do tváre a bez zaklopania vošla do pootvorených dverí vedľajšieho bytu.
„Sopľa jedna, ale si dovoľuje,“ precedil pomedzi zuby, ignorujúc doktora, ktorý vybuchol smiechom. Jemu do smiechu veru nebolo. On totiž to neznáme mŕtve dievča poznal. Lepšie než doktor a ktokoľvek iný vedel, že včera ráno ešte žila. Včera ránu mu telefonovala. Prosila, plakala, vyhráža-
la sa. Jeho láska. Jeho hriech. Jeho prekliatie. Lenka...
Natrafil na ňu pred šiestimi mesiacmi pri razii v byte jedného dílera drog. Bola jasne mimo. V žile stopa po vpichu so zaschnutou kvapkou krvi. Usmievala sa, pozerala na neho, ale nevidela ho. On ju však vnímal. Až príliš.
„Ju nechajte na pokoji! V ničom nejde, je tu prvý raz,“ vykrikoval akýsi mladík, keď ju odvádzali. Hystericky sa rozosmiala a potom v aute sa Jakubovi vyzvracala za golier jeho obľúbeného men-žestrového saka. Najradšej by ju zabil. Namiesto toho sa do nej zamiloval. Zaumienil si, že sa s ňou hneď a zaraz vážne porozpráva. Skúsil to, hoci veľmi dobre vedel, že vážne hovoriť s človekom, ktorý je pod vplyvom drog, nemá zmysel. Počkal si teda, kým jej bude zle a potom využil dojazd.
„Pozri sa na seba, ako vyzeráš! A pozri sa na mňa, celého si ma obdávila. Neštve ťa to?“ – prihovoril sa jej takmer otcovsky.
„Predstav si, že nie. Jediné, čo ma štve je, že klitoris bol objavený neskôr ako Amerika, a že toho génia, čo tento malý zázrak v ženskom lone vypátral, skoro upálili. To si nevedel poliš, čo? Chceš ma poúčať a sám hovno vieš.“ Hlas mala drsný, zachrípnutý a aj keď vôbec neladil s jej nežnými belasými očami, znel veľmi vzrušujúco.
„Ja náhodou viem o klitorise svoje,“ povedal. „Poď, odveziem ťa domov.“
„Nemám domov,“ odvrkla.
„Kde teda bývaš?“
„Tam, kde si ma našiel. Mysli, poliš, ak máš čím.“
Keby pred ním stál niekto iný, už by pocítil ťažobu jeho päste. Lenka však nebola niekto iný. Bola žena, po ktorej zatúžil. Náh-le a bez akéhokoľvek logického dôvodu. Vycítila to a provokovala ho. V aute sa na ňu doslova vrhol. Vnikol do nej a ona ho vášnivo prijala. A keď bolo po všetkom, ako vystrašené dieťa sa schúlila do jeho náručia. To bola chvíľa, v ktorej si uvedomil, že sa zrejme zamiloval.
„Naozaj tam bývaš?“ – opýtal sa, keď zastavil s autom pred domom, odkiaľ ju pred niekoľkými hodinami vyviedol. „Ten byt je zapečatený.“
„Viem. Nebývam tam, ale vysaď ma tu. Nechcem, aby si vedel, kde bývam.“
„Prečo?“
„Prečo? Lebo o klitorise aj tak hovno vieš! Poliš!“ – zakričala a so smiechom zmizla v tme. Doma, ako keby sa nič neudialo, sa Jakub osprchoval a ľahol si k žene. Ani sa nepohla. Možno spala, možno sa len robila, že spí. Ako obvykle. Jakubovi to, ako obvykle, nevadilo. Tej noci už vôbec nie.
Nájsť Lenku nebolo také jednoduché, ako si myslel. Doma nebývala a rodičia, samozrejme, nič o nej nevedeli. Ani vedieť nechceli. Po týždni márneho hľadania, keď už bol načisto zúfalý, prišla sama. Pýtala od neho drogy. Alebo peniaze. Vydierala ho. A on sa vydierať dal. Chcel ju. Kupoval si ju. Jej telo. Jej lásku... Lásku? Bola to vôbec láska? Takmer ho zničila. Intenzívny milostný vzťah šéfa kriminálky s mladou narkomankou nezostal utajený. Aké choré, vravieval si, musím s tým prestať. Ale čím viac ju mal, tým viac ju chcel.
Umieral od strachu, keď sa dlh-
šie neozvala. Tak ako posledne. Neukázala sa celých osem dní. Potom zavolala. Prosím, príď. Takmer sa mu zložila na ulici. Tých osem dní ju zmenilo na nepoznanie. Páchnuca chodiaca troska. Tieň kohosi, koho miloval. Pýtala peniaze, núkala sa mu. On ju však odmietol. Odrazu akoby v ňom vyhasol všetok cit.
„Spamätaj sa, dievča, lebo zle skončíš. Odo mňa už nič nedostaneš. Ani gram, ani halier. Môžem ti pomôcť. Iba tak, že ti zariadim liečenie. Chceš?“
„Skurvený poliš! Kašlem ti na liečenie! Ja ho nepotrebujem. Ja nie som chorá. Zato ty áno, ty si. Nevyliečiteľne chorý. Chýba ti svedomie. A to sa nedá ani len transplantovať.“ Kričala a slzy jej tiekli po vychudnutej tvári. Bez slova odišiel. Včera ráno mu opäť volala. ,,Som na dne. Pomôž mi, prosím! Počkám ťa v našom bistre.“
Chcel tam ísť. Skutočne tam chcel ísť, ibaže... Prečo to vlastne nešiel?
„Dokedy tu chceš stáť?“ – vyrušil ho z úvah doktor. „Tu sme hotoví. Odchádzame. Evidentne sa predávkovala. Po pitve ti poviem viac. Ozaj, toto držala v dlani,“ podal mu dokrčený papier. I Don´t Wan´t To Die bolo na ňom napísané. Ja nechcem umrieť...
„Zlatú ranu“, smrtiacu dávku kokaínu, Lenkino srdce neznieslo. A Jakubovo srdce už nikdy neznesie pomyslenie, že on, skurvený poliš, ktorý ju mal chrániť, ju nechal takto umrieť.
Anna Gudzová
Ilustračné foto: Ján Krošlák
