ok, som sa vyčerpaná vrátila do rodnej dedinky. V nádeji, že budem tri týždne zahalená do teplých slov, potešujúcich uznaní, maminých buchiet a v milého náručí budem vychutnávať slastnú rodinnú pohodu. Už pri dverách ma privítala naša lenivá fenka a pohľadom zavadila o môj veľký batoh. Keď zistila, že pre ňu nemám žiadnu maškrtu, protestne sa odplazila. Mama na mňa zagánila, že sa nevyzúvam a zase som zabudla zavrieť dvere. Brat len otravne poznamenal, že mu budem zaberať miesto v izbe. Aké milé. Ani som sa nestačila prezliecť a už mi za ušami znela hádka mladšieho brata s ujom o vstupe Slovenska do NATO. Žeby sa v našej rodine prepierala politika? Alebo nebol iný dôvod na vyvolanie roztržky? „Vy tomu nerozumiete!“ kričal nahnevaný brat, „potrebujeme vojenskú oporu, čo keby nás niekto napadol?“ Spomenula som si na slová Jána Čarnogurského: „Kto by už len nás napadol? A keď na Slovensko vtrhnú teroristi, žiadne NATO nás nezachráni.“ Tak. A mala som odpoveď - od politika. Ujo s ňou vehementne súhlasil a podpichol brata. „Čo vy mladí o tom viete? To potom náš štát aj tak vyzerá, keď mu vládnu frkani.“ Mama sa osopila na oboch: „Hádkami nič nevyriešite. Doma je každý múdry.“ A mala som rodinnú pohodu, akú som chcela. „Čo si myslí naša študovaná slečna?“ počula som. ÚF, tak to bol úder pod pás. Po toľkých skúškach mám ešte aj doma myslieť? „Tak som asi za,“ vyhŕklo zrazu zo mňa. Brat na mňa významne pozrel a ujo len neveriacky pokrútil hlavou. Do večera som počula už len akési útržky viet: „Aj tak je to hlúposť...“ „...A nemá pravdu.“ „Buďte už konečne ticho!“ Nuž, ak to v parlamente vyzerá tak, ako v našej rozhádanej rodine, zrejme sa ku konečnému výsledku tak rýchlo nedostaneme. Alebo áno? A potom, že o osude nášho národa nemajú rozhodnúť jeho občania.
Magdaléna Maceášiková