mesiaci, si mohli záujemcovia o alternatívnu kultúru pozrieť avizované predstavenie hercov zo stovežatého mesta pod názvom Top Dogs. V limitovanom priestore boli diváci už od začiatku konfrontovaní s nečakaným prístupom, keď po zakúpení lístka im bola pripnutá identifikačná karta s menovkou a pridelená stolička, ktorú si odniesli do sály, alias miestnosti centra pre nezamestnaných top managerov. Aktuálna hra súčasného švajčiarskeho dramatika Ursa Widmera, ktorá sa v podaní tohto českého súboru stretla s ohlasom už pri bratislavskom predstavení, stojí na pevných, psychologicky verne podložených základoch už aj preto, že autor vychádzal zo skutočných výpovedí týchto ľudí z vyšších vrstiev, ocitnúcich sa náhle na dlažbe, nepotrebných, vyradených, so zašlou spomienkou na vlastnú nenahraditeľnosť, hviezdne zárobky. Hra nekompromisne pranieruje všeobecné nedostatky našej spoločnosti a závislosť od všetkých jej drog (kariérizmus, workoholizmus, modla hmotných statkov, citové vákuum, agresia pod pláštikom sebavedomia...) a to všetko bez toho, aby v nej odznelo jediné priame kritické slovo — len na základe opisov, situácií, verného spodobenia skutočnosti. A to je jedna z najväčších zručností hry. Ani v Švejkovi sa nedočítate iné, než že vojna za cisára pána je super, a predsa každý vie, o čo tam kráča.
Čím zaujala predloha a čo na opačnej strane je prínosom pri jej spracovaní? Na to sme sa opýtali Adama Pražáka, režiséra a na tomto predstavení i herca v Top Dogs: „Tak predlohu osobne považujem za veľmi dobrú a dobre napísanú, je to silne postavené na príbehoch jednotlivých ľudí, zaujímavých už pri počutí, čo bolo to hlavné, čo nás oslovilo. A čím si myslím, že sme my prispeli? No, neviem, možno so mnou iní nebudú súhlasiť, no toto naše spracovanie, ako ho robíme, nie je také ľahké, a mám skúsenosti, že akoby približuje tú vec divákovi, že ruší hranice, vzdialenosť medzi tým, kto hrá a tým, kto to sleduje. Atmosféra sa odľahčí a nepôsobí to tak násilne ako pri klasickom divadle, a môže sa stať - netvrdím, že sa to deje u všetkých divákov - no divák sa takto oveľa viac priblíži a môže prísť na iný názor... Myslím, že je veľmi príjemné, že tuná v Žiline máte tento priestor, o ktorom viem, že sa tu dejú i iné zaujímavé veci, aj podľa vlastnej skúsenosti viem, aké je ťažké pri neustálom zháňaní financií takéto priestory udržať...“ Za zmienku stojí popri výkonoch hercov (niekoľkominútové predhadzovanie výrazov z obchodného prostredia, ktoré doslova vyznievalo ako krkolomný jazykolam...) aj zinscenovanie tohto kúsku, kde sa umiestnením protagonistov priamo medzi divákov úplne rozbila zaužívaná - a priznajme si, trochu pohodlná - štruktúra: divák/herec, hľadisko/javisko. Účastníkmi situácií sa takto stávali všetci, čo vynikalo zvlášť vo vypätejších (a kvalitne odohraných) momentoch, ako povedzme vzrušené monológy aktérov, v ktorých vyplávalo na povrch mnohé, nielen pracovná náplň týchto pánov a dám v značkových oblekoch. A o to predsa podľa môjho zmýšľania v divadle ide: divadlo je a má byť dialógom, nie stretnutím dvoch oddelených svetov, tohto „reálneho“ a toho iluzórneho, je živou formou, oproti napr. takej televízii, a snáď najmä v tomto svetle a s touto výhodou si stále dokáže udržať svoje miesto popri „modernejších“. Aj týmto predstavením mi bol o tom podaný ďalší dôkaz.
(ting)
Foto: archív