II. časť
V oblasti divadelnej kultúry, a to ochotníckeho divadla, len také totiž v Žiline do začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia existovalo, bola činnosť len sporadická. Vykonávali ju amatérske ochotnícke krúžky, a to najmä z príležitosti rôznych pamätných výročí alebo sviatkov. Tieto ochotnícke divadelné krúžky pôsobili v niektorých väčších fabrikách či podnikoch mesta, z ktorých treba spomenúť: Súkenku, Chemičku, Celulózku, Térovku, ktorá bola neskôr prebudovaná na Drevárske závody alebo pri iných verejných a náboženských spolkoch: Hasiči, Františkáni a neskôr najmä Saleziáni. Tieto divadelné krúžky tvorili milovníci kultúrneho života z rôznych profesií všetkých občanov mesta nielen pracovníkov toho-ktorého podniku či organizácie. Podobne bola čulá aj aktivita menšej komunity v meste občanov ev. a v., najmä mládeže. Títo všetci ochotníci pôsobili veľmi často v stiesnených podmienkach svojich spoločenských zariadení, pretože mestu chýbala akákoľvek divadelná miestnosť či vôbec kultúrny dom. Divadelné predstavenia sa hrávali v improvizovaných podmienkach napr. v Útulni, Na Bráne, neskôr v Kat. dome a u Saleziánov v ústave. Bola to situácia, v ktorej nebolo možné ani hosťovanie nejakého profesio-nálneho divadla či iného, hoc aj ochotníckeho. Situácia sa v tomto smere podstatne zlepšila až po postavení Reprezentačného domu v štyridsiatych rokoch. Bola to však doba II. svetovej vojny, kedy aktivity ochotníckeho divadla značne poľavili. Tieto znova ožili po r. 1945, odkedy možno hovoriť o renesancii ochotníckeho divad-la v Žiline a vôbec aj samotného kultúrneho života. Tieto aktivity sa realizovali v rámci záujmovej umeleckej činnosti v spomenutých podnikoch a spoločenských a náboženských zariadeniach. No treba uviesť, že k tomuto oživeniu nedošlo žiadnou zásluhou akejkoľvek spoločenskej triedy či strany, ale zásluhou uvedomelej skupiny občanov, ktorým kultúrne potreby boli každodennou požiadavkou a neholdovali vysedávaniu v pohostinských zariadeniach. Uvedomili si, že ku každodenným potrebám občana mesta patrí aj dobré kultúrne vyžitie. Keďže mesto Žilina rástlo očividne zo dňa na deň, ochotníci si zavčasu uvedomili, že požiadavky nemožno uspokojiť len v rámci úzkych okruhoch. V r. 1947 došlo k zjednoteniu záujmov jednotlivých ochotníckych krúžkov a vytvoreniu stáleho ochotníckeho divadla s názvom „Stála scéna mesta Žiliny“, ktoré sa podujalo vykonávať stálu divadelnú činnosť v meste a zabezpečiť požiadavky kultúrneho vyžitia občanov.
Tibor Krakovský
Túto činnosť sa podujal vykonávať dostatok nadšencov rôznych povolaní v čisto amatérskych podmienkach bez nároku na odmenu a vo svojom voľnom mimopracovnom čase. Divadlo bolo aj oficiálne úradne etablované zakladajúcou listinou potvrdenou úradnými orgánmi mesta i okresu. Medzi zakladajúcimi a činnými členmi figurujú mená: bratia Jančekovci – MUDr. Mikuláš a RNDr. Ivan, Mikuláš Deanko, Karol Oboňa, Ladislav a Tibor Krakovský, Karol Baláž, Ján Drábik, Anton Lobotka, Anton Gýmerský, manželia Anton a Mária Ďuriníkovci, manželia Hrdý Jozef a Júlia so sestrami Idou Dudovou a Zlatohlávkovou, Kalnovičová Mária s dcérou Martou, Margita Trgová vyd. Zuziaková a mnoho ďalších, na ktorých mená si momentálne nespomínam. Medzi tých patrila neskôr aj naša omladina študentov v tom čase: Olda Hlaváčka a Antona Mrvečku, ktorí začínali v komparze a vyrástli na reprezentantov Národného divadla.
Organizačný, riadiaci i herecký kolektív sa doslova zahryzol s veľkým elánom do činnosti divadla a jeho výsledky boli na pomery doslova zázračné. Veď sa študovalo len po večeroch (každý deň) a hralo 2 až 3 krát týždenne pri naštudovaní až 8 hier ročne, čo je výkon profesionálnych divadiel. Za túto svoju činnosť účinkujúci nedostávali žiadne honoráre ani len občerstvenie po premiére. Jedným odmeňovaným bol hosťujúci režisér košického Št. divadla p. Šeregij, ktorému sa však hradili len náklady cestovného a stravného. Tak si súbor zo vstupného nadobudol peknú šatnicu predstavujúcu vo vtedajšej hodnote čiastku viac ako 600 tis. Kčs. Okrem toho si na vkladnej knižke nasporil viac ako 2 mil. Kčs. Tieto hodnoty museli byť odovzdané nastupujúcemu profesionálnemu divadlu „Divadlu pracujúcich“, ktoré bolo rozhodnutím polit. orgánov z Pov. Bystrice, kde pôsobilo pri Strojárňach etablované do Žiliny. Náš amatérsky súbor bol k tomuto divadlu pridružený ak „Štúdio divadla“, činnosť býv. Stálej scény bola však de facto paralyzovaná a to najmä dramaturgiou, ktorá predpisovala uvádzanie hier budovateľsky a politicky výchovných. To bol teda začiatok päťdesiatych rokov, ktorý v skutočnosti pochoval výsledky našej ochotníckej práce. Náš ochotnícky súbor si výberom hier a svojimi výkonmi veľmi skoro získal obľubu u publika a to tak v hrách činoherných ako aj spevoherných, pri ktorých účinkoval aj vlastný orchester divadla pod vedením prof. Štefana Chybu. Tento orchester tvorili niektorí členovia Symfonického orchestra mesta, ktorý vznikol z radov hudobne zdatných občanov mesta ešte začiatkom tridsiatych rokov (1930) a pôsobil amatérsky na území mesta (viď fot. č. 1). Náš ochotnícky súbor uvádzal dramaturgicky diela zábavného a veselého i poučného žánru domácich i svetových autorov súčasných i klasických. Z dosiahnutých výsledkov a skúseností bolo zrejmé, že založenie toho divadla ako stálej scény bolo tým správnym krokom pre vyplnenie medzery, ktorú mesto v oblasti kultúry malo. To bola aj morálna satisfakcia i odmena všetkým členom nášho divadla, ktorí sa na plnení tejto nezištnej úlohy podieľali. Divadlo sa však nedočkalo slávy ani uznania, pretože z hľadiska svojej dramaturgie nespĺňalo politicko-výchovné poslanie. Túto úlohu a poslanie plnilo Divadlo pracujúcich zo závodu Považsko-Bystrickej Zbrojovky, ktoré pôvodne ochotnícke bolo sprofesionalizované a z rozhodnutia krajských orgánov presunuté do Žiliny a neskôr premenované na Divadlo Petra Jilemnického, ktorý pri všetkej cti nemal ani s divadelnou kultúrou ani s mestom samotným nič spoločné.
V r. 1954 došlo k nečakanej skutočnosti v histórii nášho súboru ako ŠTÚDIA Divadla P. J., keď došlo ku skúškam členov – hercov nášho amatérskeho súboru v Martinskom Divadle SNP. Skúšajúcimi boli veľké divadelné kapacity slov. profesionál. Divadla a to p. Medek, šéf Martinského divadla a p. Andrej Bagar z Bratislavy, ktorí zo získaných poznatkov a skúšok doplnili personálne divadlá v Košiciach, Martine a v Bratislave, pričom niektorí zo skúšaných adeptov herectva neprijali ponuky a zostali pri svojich pôvodných povolaniach doma v Žiline. Týmto počinom došlo k úplnému rozpadu ŠTÚDIA pri Divadle P. J. V Žiline zostal len súbor Divadla PJ, ktoré plnilo predpísané úlohy v oblasti divadelnej kultúry. Toto divadlo sa však v Žiline nezohrialo. Bolo totiž pri redukcii divadiel zrušené a jeho úlohu začas zastupovalo Divadlo SNP z Martina ako zájazdové, do ktorého prešla veľká časť hercov Divadla PJ zo Žiliny. Tieto zájazdové aktivity tiež časom zanikli či zatíchli. Možno teda povedať, že r. 1954 bol pre STÁLU SCÉNU MESTA ŽILINY osudový. V Žiline pôsobilo už len medzičasom vzniklo Detské divadlo MAJÁK, ktoré svojimi výsledkami tiež neskôr prerazilo. No o tom by mohli viacej povedať kompetentní tohoto divadla, ako aj iní, ktorí v oblasti ochotníckej divadelnej kultúry pracujú.
V spomienkach na ochotnícke divadlo som uviedol rok 1954 ako osudový. Ten istý rok však pre inú ochotnícku činnosť a to konkrétne zborový spev, bol rokom možno povedať renesančným, kedy nastalo akési znovuzrodenie aktivít v tomto smere. Keď mám na mysli renesanciu, musím začať „od Adama“, teda od začiatku, ktorý možno datovať od r. 1919, teda po skončení I. svet. Vojny. V oblasti zborového spevu bola v meste činnosť viazaná na náboženský život a to tak u katolíkov ako aj evanjelikov. Začali tu postupne pôsobiť chrámové miešané i mužské zbory, ktoré boli viazané na určité lokality, v ktorých vznikli (farský kat. či av.a.v., Františkánsky, saleziánsky) a ktoré mali v programe výlučne chrámový spev. Výnimkou v tomto smere bol v našom Slovenskom folklóre ale aj v zborovej tvorbe našich i svetových komponistov. Tento spevokol vznikol už v r. 1919 pri Františkánskom kláštore a jeho duchovným otcom bol vtedajší gvardián kláštora Páter Ireneus Petrašovič. Členmi boli spevuchtiví mešťania rôznych povolaní a dirigentom či zbormajstrom spevokolu bol p. František Brieda, poštový úradník. Zbor so svojim programom vystupoval nielen v Žiline, kde účinkoval pri rôznych verejných slávnostných podujatiach a koncertoch, ale aj v rámci celoslovenských podujatí a súťaží zborového spevu. Spevokol si získal veľmi priaznivý ohlas a vzájomne si veľmi často vymieňal celovečerné koncerty so známym mužským zborom BRADLAN z Trnavy. Z pôsobenia tohoto nášho zboru prikladám aspoň časť fotodokumentácie (vid č. 2 a č. 3) z vydanej pamätnice III. Celoslovenského festivalu zborového spevu v Ružomberku na začiatku 30. rokov a pamätnice V. celoslovenských speváckych pretekov v Košiciach v r. 1948. Mužský spevácky zbor PALESTRINA pôsobil až do jari 1949. roka, keď dostať písomnú výzvu správnych politických orgánov na premenovanie svojho názvu Rím. Kat. spevokol PALESTRINA na názov: Robotnícky spevokol PALESTRINA. Túto výzvu členovia zboru odmietli, čím došlo k zrušeniu spevokolu „de jure“. Uvedeným aktom štátnych verejných orgánov došlo teda k paralyzovaniu nášho verejného účinkovania a mesto Žilina a mesto stratilo tak významného reprezentanta kultúrneho života. Krok politicko-správnych orgánov nutne považovať za veľmi neuvážený a to už aj z toho hľadiska, že členmi súboru boli aj členovia iného vierovyznaní, nielen katolíckeho a rôznych povolaní či postavení – nielen istej triedy. Útlm či stagnácia činnosti v zborovom speve trvala do r. 1954, kedy istého dňa začiatkom jesene navštívil ma na pracovisku KNV p. Ignác Jančár, býv. učiteľ a dirigent Speváckeho zboru kysuckých učiteľov, s návrhom na založenie nejakého nového speváckeho telesa v meste Žilina. Poznal ma totiž z mojej dlhoročnej speváckej činnosti zborovej, sólovej i funkcionárskej. Táto myšlienka našla u mňa priaznivú ozvenu. V tom čase na KNV v rámci Zväzu žien vyvíjala spevácku činnosť malá skupinka mladých žien či dievčat, ktorá v rámci kultúrnych brigád chodievala speivať na rôzne schôdze trávnice. Nebolo teda ťažké presvedčiť tento ženský kolektív po prejednaní s ved. Odboru kultúry a organizačného odboru a vedenia doborov i predsedu KNV a tak ešte tej jesene v r. 1954 došlo k založeniu Žilinského miešaného zboru pri KNV, ktorého doplnenie mužskými členmi z radov „starých“ známych spevákov bola len otázka krátkeho času. Spevokol začal so skúškami behom dvoch týždňov a jeho prvým dirigentom sa stal p. Jančár a sám som bol poverený prvým organizačným tajomníkom zboru. Dirigent sa však vo svojej funkcii ani nezohrial. Funkcia organistu na Kysuciach mu prekážala vykonávať funkciu dirigenta ŽMZ. Vystriedal ho tiež učiteľ p. Jozef Potočár, ktorý však tiež vo veľmi krátkom čase realizoval svoje zajačie úmysly do Bratislavy, kde prevzal žezlo či taktovku dirigenta ženského Zboru Bratislavských učiteliek a vystriedal resp. nahradil ho profesor nášho žilinského konzervatória p. Anton Kállay, ktorý pri nás externe vyštudoval dirigentskú paličku a pod jeho vedením kvalitní speváci zboru dosahovali tak významné úspechy a to nielen v rámci bývalej ČSSR či ČSFR, ale aj v celoeurópskom a celosvetovom meradle na takých fórach ako sú: Spittal v Rakúsku, Langolen v Anglickom Walese, Jork v Írsku, Arezzo v Taliansku a mnohých iných a to opakovane viackrát. Dnes Zbor pod vedením p. Št. Sedlického, tiež profesora žilinského konzervatória, ktorý prevzal dirigentskú paličku a umelecké vedenie, pokračuje v tejto vynikajúcej trdícii a to vďaka Mestu, ktoré prevzalo súbor pod svoj patronát. Tohto roku bude súbor iste dôstojne oslavovať už 48. výročie svojho úspešného ťaženia. Nuž aj naša kultúrna verejnosť iste želá nášmu ŽMZ veľa a veľa ďalších úspechov v práci.
Pre dokreslenie obrazu činnosti ŽMZ prikladám fotodokumentáciu č. 4 až 10 a pretože táto, aj keď len zlomkom, je jasným dokumentom, nepovažujem za potrebné vo svojich spomienkach uvádzať tieto dokresľujúce detaily. Ešte by vari bolo treba uviesť aj mená či menoslov všetkých alebo aspoň zakladajúcich členov, ktorí sa zaslúžili na oživení speváckej kultúry v meste vôbec, no bol by to, aj z hľadiska migrácie, iste dlhý zoznam mien, ktoré mi už „ako starcovi“ vypadli z pamäti, nuž ospravedlňujem sa všetkým a prosím, aby sa pokiaľ žijú, sami našli na fotografiách a potešili sa spolu so mnou v duchu na dosiahnutých výsledkoch aj našej nezištnej práce.
Na záver už len toľko, že tieto zaprášené spomienky oprášil a napísal na požiadanie niektorých spolu-staromesťanov.
Váš spolumešťan Tibor Krakovský.
