IV. časť
V r. 1954 došlo v histórii nášho súboru ako ŠTÚDIA Divadla P. J. ku skúškam členov – hercov nášho amatérskeho súboru v martinskom Divadle SNP. Skúšajúcimi boli veľké divadelné kapacity slovenského profesionálneho divadla, a to Medek, šéf martinského divadla a Andrej Bagar z Bratislavy, ktorí zo získaných poznatkov a skúšok doplnili personálne divadlá v Košiciach, Martine a v Bratislave, pričom niektorí zo skúšaných adeptov herectva neprijali ponuky a zostali pri svojich pôvodných povolaniach doma v Žiline. Týmto počinom došlo k úplnému rozpadu ŠTÚDIA pri Divadle P. J. V Žiline zostal len súbor Divadla P. J, ktoré plnilo predpísané úlohy v oblasti divadelnej kultúry. Toto divadlo sa však v Žiline nezohrialo. Bolo totiž pri redukcii divadiel zrušené a jeho úlohu začas zastupovalo Divadlo SNP z Martina ako zájazdové, do ktorého prešla veľká časť hercov Divadla P. J zo Žiliny. Tieto zájazdové aktivity tiež časom zanikli či zatíchli. Možno teda povedať, že r. 1954 bol pre STÁLU SCÉNU MESTA ŽILINY osudový. V Žiline medzičasom vzniklo Detské divadlo MAJÁK, ktoré svojimi výsledkami tiež neskôr prerazilo. No o tom by mohli viacej povedať kompetentní tohoto divadla, ako aj iní, ktorí v oblasti ochotníckej divadelnej kultúry pracujú.
V spomienkach na ochotnícke divadlo som uviedol rok 1954 ako osudový. Ten istý rok však pre inú ochotnícku činnosť, a to konkrétne zborový spev, bol rokom možno povedať renesančným, kedy nastalo akési znovuzrodenie aktivít v tomto smere. Keď mám na mysli renesanciu, musím začať od Adama, teda od začiatku, ktorý možno datovať od r. 1919, po skončení I. svetovej vojny. V oblasti zborového spevu bola v meste činnosť viazaná na náboženský život a to tak u katolíkov ako aj evanjelikov. Začali tu postupne pôsobiť chrámové miešané i mužské zbory, ktoré boli viazané na určité lokality, v ktorých vznikli (farský kat. či av.a.v., Františkánsky, saleziánsky) a ktoré mali v programe výlučne chrámový spev. Výnimkou v tomto smere bol v našom slovenskom folklóre ale aj v zborovej tvorbe našich i svetových komponistov. Tento spevokol vznikol už v r. 1919 pri františkánskom kláštore a jeho duchovným otcom bol vtedajší gvardián kláštora Páter Ireneus Petrašovič. Členmi boli spevuchtiví mešťania rôznych povolaní a dirigentom či zbormajstrom spevokolu bol František Brieda, poštový úradník. Zbor so svojím programom vystupoval nielen v Žiline, kde účinkoval pri rôznych verejných slávnostných podujatiach a koncertoch, ale aj v rámci celoslovenských podujatí a súťaží zborového spevu. Spevokol si získal veľmi priaznivý ohlas a vzájomne si veľmi často vymieňal celovečerné koncerty so známym mužským zborom BRADLAN z Trnavy. Tibor Krakovský
Z pôsobenia tohoto nášho zboru prikladám aspoň časť fotodokumentácie (vid č. 2 a č. 3) z vydanej pamätnice III. Celoslovenského festivalu zborového spevu v Ružomberku na začiatku 30. rokov a pamätnice V. celoslovenských speváckych pretekov v Košiciach v r. 1948. Mužský spevácky zbor PALESTRINA pôsobil až do jari 1949. roka, keď dostať písomnú výzvu správnych politických orgánov na premenovanie svojho názvu Rím. Kat. spevokol PALESTRINA na názov: Robotnícky spevokol PALESTRINA. Túto výzvu členovia zboru odmietli, čím došlo k zrušeniu spevokolu „de jure“. Uvedeným aktom štátnych verejných orgánov došlo teda k paralyzovaniu nášho verejného účinkovania a mesto Žilina a mesto stratilo tak významného reprezentanta kultúrneho života. Krok politicko-správnych orgánov nutne považovať za veľmi neuvážený a to už aj z toho hľadiska, že členmi súboru boli aj členovia iného vierovyznaní, nielen katolíckeho a rôznych povolaní či postavení – nielen istej triedy. Útlm či stagnácia činnosti v zborovom speve trvala do r. 1954, kedy istého dňa začiatkom jesene navštívil ma na pracovisku KNV p. Ignác Jančár, býv. učiteľ a dirigent Speváckeho zboru kysuckých učiteľov, s návrhom na založenie nejakého nového speváckeho telesa v meste Žilina. Poznal ma totiž z mojej dlhoročnej speváckej činnosti zborovej, sólovej i funkcionárskej. Táto myšlienka našla u mňa priaznivú ozvenu. V tom čase na KNV v rámci Zväzu žien vyvíjala spevácku činnosť malá skupinka mladých žien či dievčat, ktorá v rámci kultúrnych brigád chodievala speivať na rôzne schôdze trávnice. Nebolo teda ťažké presvedčiť tento ženský kolektív po prejednaní s ved. Odboru kultúry a organizačného odboru a vedenia doborov i predsedu KNV a tak ešte tej jesene v r. 1954 došlo k založeniu Žilinského miešaného zboru pri KNV, ktorého doplnenie mužskými členmi z radov „starých“ známych spevákov bola len otázka krátkeho času. Spevokol začal so skúškami behom dvoch týždňov a jeho prvým dirigentom sa stal p. Jančár a sám som bol poverený prvým organizačným tajomníkom zboru. Dirigent sa však vo svojej funkcii ani nezohrial. Funkcia organistu na Kysuciach mu prekážala vykonávať funkciu dirigenta ŽMZ. Vystriedal ho tiež učiteľ p. Jozef Potočár, ktorý však tiež vo veľmi krátkom čase realizoval svoje zajačie úmysly do Bratislavy, kde prevzal žezlo či taktovku dirigenta ženského Zboru Bratislavských učiteliek a vystriedal resp. nahradil ho profesor nášho žilinského konzervatória p. Anton Kállay, ktorý pri nás externe vyštudoval dirigentskú paličku a pod jeho vedením kvalitní speváci zboru dosahovali tak významné úspechy a to nielen v rámci bývalej ČSSR či ČSFR, ale aj v celoeurópskom a celosvetovom meradle na takých fórach ako sú: Spittal v Rakúsku, Langolen v Anglickom Walese, Jork v Írsku, Arezzo v Taliansku a mnohých iných a to opakovane viackrát. Dnes Zbor pod vedením p. Št. Sedlického, tiež profesora žilinského konzervatória, ktorý prevzal dirigentskú paličku a umelecké vedenie, pokračuje v tejto vynikajúcej trdícii a to vďaka Mestu, ktoré prevzalo súbor pod svoj patronát. Tohto roku bude súbor iste dôstojne oslavovať už 48. výročie svojho úspešného ťaženia. Nuž aj naša kultúrna verejnosť iste želá nášmu ŽMZ veľa a veľa ďalších úspechov v práci.
Pre dokreslenie obrazu činnosti ŽMZ prikladám fotodokumentáciu č. 4 až 10 a pretože táto, aj keď len zlomkom, je jasným dokumentom, nepovažujem za potrebné vo svojich spomienkach uvádzať tieto dokresľujúce detaily. Ešte by vari bolo treba uviesť aj mená či menoslov všetkých alebo aspoň zakladajúcich členov, ktorí sa zaslúžili na oživení speváckej kultúry v meste vôbec, no bol by to, aj z hľadiska migrácie, iste dlhý zoznam mien, ktoré mi už „ako starcovi“ vypadli z pamäti, nuž ospravedlňujem sa všetkým a prosím, aby sa pokiaľ žijú, sami našli na fotografiách a potešili sa spolu so mnou v duchu na dosiahnutých výsledkoch aj našej nezištnej práce.
Na záver už len toľko, že tieto zaprášené spomienky oprášil a napísal na požiadanie niektorých spolu-staromesťanov.
Váš spolumešťan Tibor Krakovský.
