la – vraha, odsúdil Krajský súd v Žiline na štrnásť rokov väzenia. Ten sa odvolal. Počas oboch hlavných pojednávaní neprejavil ani na sekundu ľútosť. ,,Nič som si nepripravil,“
povedal sudkyni, keď mu dala možnosť posledného slova. Súdnemu človeku vtedy začína byť zle.
Zázrivá-Biela je časť dolnooravskej obce Zázrivá. Zastrčená medzi kopcami. Každý pozná každého. Babka Terézia, matka vraha, v čiernej zástere s čiernou šatkou na hlave stojí pred chalúpkou. ,,Prosím vás, už nás nechajte. To peklo sme si už prežili. Nech sa na to už zabudne,“ povie krátko po tom, ako ju oslovíme. Dá sa tušiť, že skutok, ktorý sa stal ju poriadne zasiahol. O svojom synovi – Jánovi, sa rozprávať nechce.
Ján Č. výzorovo nepripomína začínajúceho štyridsiatnika. Zhrbený, úzka tvár, výrazný červený nos. Takto vyzerá vrah. Ten, čo s 3,69 promile alkoholu v krvi, 18,5-centimetrovým nožom zavraždil svoju ženu Zdenu. Prečo? ,,Hádali sme sa. Potom som si išiel krájať slaninu. Zrazu som dostal úder na hlavu. Nič si nepamätám,“ tvrdil vyšetrovateľke. Pravda alebo iba výplod mozgu alkoholika, ktorý roky týral svoju manželku? Policajný technik nenašiel na mieste činu žiadny predmet, ktorým by nebohá mohla svojho manžela udrieť. Nikde neobjavil stopy jeho krvi. Zranenie, ktoré mal na hlave si pokojne mohol spôsobiť pádom. Takto premýšľal aj senát súdu.
Takto ju štichol
Násilie v domácnosti potvrdila aj pracovníčka odboru sociálnych vecí Okresného úradu v Dolnom Kubíne: ,,Vedela som o tom. Dokonca som u nich bola aj na návšteve. Musím však povedať, že napriek zložitej ekonomickej situácii, v ktorej rodina bola, chodili deti upravené a matka sa o ne starala.“ Prečo teda nekonala, keď o násilí vedela? ,,Vybavovali sme pre rodinu náhradné ubytovanie. Matka však odmietla, pretože nemala financie na to, aby sa presťahovali,“ povedala pred súdom. Nebohá Zdena na manžela podala aj trestné oznámenie. Polícia však nestihla reagovať.
V jedno marcové popoludnie minulého roku teda došlo k nešťastiu, na ktoré sa tak skoro nezabudne. Na vlastné oči to videl aj vtedy šesťročný Andrejko. To chlapčeka zrejme ovplyvní na celý život. ,,Otec bol opitý. Mama ležala v našej izbe, asi jej bolo zle. Bil ju, potom vzal z kuchyne nôž, prisadol jej nohy a takto ju štychol,“ hovoril vyšetrovateľke a rukou naznačil, ako otec bodol jeho mamu. Tým to neskončilo. ,,Išli sme k ujovi Jožkovi. Keď sme prišli, oco kopal do mamy,“ dodal chlapček. ,,Kričal na ňu, aby zdochla!“ dodala jeho sestrička Mária, s ktorou sú dvojčatá. Tie teraz vychováva babka Terézia.
Keď sudkyňa čítala výpoveď chlapca a jeho sestry, ich otec len sedel so sklonenou hlavou. Ani teraz neprejavil akékoľvek city. Pôsobil dojmom, že sa ho to vôbec netýka. Akoby ani nehovorili o čine, ktorý spáchal on. Akoby nebol na súde, ale iba niekde medzi kamarátmi a éterom sa niesli slová, ktoré pre neho nič neznamenajú. Totálna apatia.
Na druhé pojednávanie prišli najstaršie tri deti. Zainteresovaní čakali či budú vypovedať a či pre senátom povedia aj niečo nové. Nestalo sa. Ich predvolanie navrhol vtedy po porade s advokátom ich otec. Deti však využili svoje právo a nevypovedali. Hoci... Najstarší z nich, 18-ročný Mário, síce odmietol vypovedať, ale chcel odpovedať na otázky, ktoré si v cele pripravil jeho otec. Bol ich presný tucet. Presne toľko ako apoštolov. Senát prerušil pojednávanie, aby sa poradil. Pozorne prešli jednu otázku za druhou a nakoniec mu to nepovolili. Na tvári obvineného bolo vtedy vidieť rozpaky. Žeby mu vzali poslednú možnosť obhajoby?
Dá sa zabudnúť?
Súd ho uznal vinným v plnom rozsahu. Voči 14-ročnému väzeniu, kde má podľa sudkyne dosť času, aby nad skutkom premýšľal, sa odvolal. Zdá sa mu to veľa? Stále si myslí, že nikoho nezabil? Kus pravdy mal v záverečnej reči aj jeho advokát, ktorý tvrdil, že kompetentné orgány by predchádzajúcim konaním nešťastiu mohli zabrániť. Jedna vec je však neodškriepiteľná. Muž, ktorý sedel na lavici obžalovaných, je vrah.
Po rozsudku bolo na tvári jeho matky vidieť, že sa jej chce plakať. Udržala to v sebe. Deti čakali na rozsudok pri aute. Neboli svedkami ,,ocenenia“ skutku, ktorý spáchal ich otec. ,,Prosím vás, nechajte ma,“ povedala zronená dôchodkyňa, babka Terézia, po tom, čo opustila budovu súdu. Teraz sa táto pani stará o päť detí. Ďalšie dve sú u príbuzných v dedinke Pucov.
Rodina chce zabudnúť. Hrôzy, ktoré sa pod strechou chalúpky učupenej v oravských horách diali, sú už minulosťou. Vykúpené však boli smrťou ženy, ktorá chcela svoje deti ochrániť. Nestihla odísť od muža, alkoholika, ktorý im zo života robil peklo. Skôr ako stihla urobiť rozhodný krok, mozog tohto človeka prepol na inú frekvenciu a z jej tela ukradol to najdôležitejšie – život. Sedem polosirôt bude teraz na chrbte celý život nosiť pomyselný kríž, ktorý im bude pripomínať jedno marcové popoludnie roku 2002.Andrej Krátky
Foto: autor
