ilo už v stredoveku. Po vydaní Tolerančného patentu v polovici 19. storočia si tu židovská náboženská obec postavila synagógu, ktorú neskôr nahradila stavba svetoznámeho architekta Petra Berensa. Pred 2. svetovou vojnou mali židovskí obyvatelia dve synagógy. Jedna, ortodoxná z roku1927 bola na Dlabačovej ulici. Zo známych historických dôvodov svoju náboženskú funkciu stratila. Dnes je v nej Múzeum židovskej kultúry.
Hebrejčina sa písala zľava doprava
Lektorka Alica nás usádza za lavicu v Beit Midraš, vstupnej miestnosti, pôvodne učebne hebrejčiny pre deti a miesta pre snemy. Drevený stôl pre komunitu, pri okne skriňa pre odkladanie tóry, na stenách tabule – všade nápisy v hebrejčine. Tento jazyk už v našich zemepisných šírkach neovláda takmer nik, čo je dôsledkom neveľmi šťastných historických zmien. Tí, ktorí prežili holokaust a zostali, museli nechať vzdelávať svojich potomkov v normálnych školách, lebo ani komunizmus nebol židovstvu naklonený.
Národ ducha
Synagógu postavila časť veriacich nespokojných s reformným smerovaním väčšiny. V časoch najväčšej slávy slúžila asi 600 Židom. Dnes sa k Žilinskej spádovej náboženskej obci hlási asi desatina. Toto číslo však nie je smerodajné, lebo mnohí so židovským pôvodom, nepovažujú za dôležité hlásiť sa k židovskej viere. Židovská obec na čele s pánom Franklom je taká malá, že nemajú ani duchovného a členovia obce sa stretávajú práve tu. Na opačnej strane miestnosti sú nástenné židovské kalendáre, podľa ktorých si opravujeme mienku o aktuálnom roku z 2003 na 5763... Vedľa je vitrína s literatúrou o judaizme. Pani Alica podotýka: „Nezabúdajme, že práve pre úzky vzťah Židov k vzdelanosti sa toto etnikum často označovalo za národ knihy... Takmer tu neexistoval analfabetizmus.“ Na zárubniach sú takzvané mezuzy, malé schránky, ktorých sa pred vstupom dotkne na znak božej prítomnosti a záväznosti jeho prikázaní. Po vyčerpávajúcej prednáške o medzerovitej histórii židovstva na Slovensku vstupujeme dnu.
Kto dal najviac, čítal
Vo vstupnej miestnosti sú dvoje dvere: jedny do časti pre mužov, druhé do ženskej - obe sú oddelené tzv. mechicou, drevenou prepážkou. V časti pre mužov dominuje modlitebný pult na pódiu, skade sa čítala tóra. Miesta v laviciach boli určené, čo doposiaľ označujú štítky s menami. „Jedna rodina tu pri návšteve podľa štítku našla miesto svojho predka,“ hovorí pán Frankl a ukazuje na jednu z lavíc. „Miesto na východnej strane synagógy zastiera chrámová opona a vo vnútri sú drevené dvojvalce so zvitkami, ktoré židovstvo používa na čítanie obradných textov. Po oboch stranách sú lavice pre predstaviteľov obce, jedno patrilo rabínovi.“ Čítanie z tóry bolo výsadou a doslova sa kupovalo na akejsi verejnej aukcii. Ten, kto chcel čítať z tóry mimo určeného poradia, musel zložiť najväčšiu sumu a dostal právo pristúpiť k modlitebnému pultu. Zoznam mien sa dosiaľ zachoval, i ceduľa, s ktorou sa chodilo pomedzi veriacich a na ktorú sa písalo meno vyvoleného.
I národom tela
Vo vitrínach v bývalej ženskej časti synagógy sú rituálne i každodenné pomôcky židovského života. „Medzi judaikami v našej expozícii je čiapočka pre mužov, známa jarmulka, šofar - píšťala z baranieho rohu, kovové ukazovadlo v tvare ľudskej ruky na čítanie z tóry, taniere i tkané obrusy, ale aj matrika s menami narodených a zomretých členov obce,“ hovorí pani Alica. Nad hlavou visí svadobný záves, pod ktorým sa konali svadby zavŕšené rozbitím pohára. Čudujeme sa mysleniu náboženstva, ktoré v závažných dôvodov povoľovalo i rozvod, avšak muž sa musel postarať o bývalú ženu. Pre športovcov stojí za zmienku fakt, že osobitná vitrína zahŕňa históriu i úspechy žilinského židovského športového klubu Macabi. „Obľúbenými športami bol nielen futbal či hokej, ale aj stolný tenis, tenis a atletika. Kto dnes vie, že Československo reprezentoval na Olympijských hrách v Los Angeles v roku 1932 žilinský šprintér Bandy Engel a že daviscupovým reprezentantom č. 1 zo Slovenska bol v tom období Žilinčan Laco Hecht,“ túto informáciu sme teda nečakali. Židia boli teda nielen Národom ducha, ale i tela... Múzeum Židovskej kultúry je otvorené v piatok a v nedeľu od 15.30 - 17.30 h.
Text a foto: Tomáš Radovský