Verný vojak Márie Terézie
O Bytči, centre Bytčianskeho okresu, už vyšlo viacero publikácií, ktoré sa zaoberajú históriou tohto mesta. Široká verejnosť dobre pozná aj niektoré významné osobnosti, ktoré sa tu narodili a žili. Patrí k nim napríklad Juraj Turzo, majiteľ Bytčianskeho panstva a uhorský palatín.
Málokto však vie, že Bytča mala dvoch palatínov, nielen jedného. Tým druhým bol Pavol Esterházy, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov rakúsko-uhorských šľachtických rodov a majiteľ najbohatšieho feudálneho panstva v hornom Uhorsku. Bytčianske panstvo tvorilo iba zlomok esterházyovského majetku. Esterházyovci sa k nemu dostali „po praslici“. Otec Pavla Esterházyho, gróf Mikuláš, si totiž zobral za ženu vdovu po poslednom Turzovi. Esterházyovci boli jeho vlastníkmi od roku 1626 až do roku 1868, kedy ho predali Popperovcom. Dejiny tohto rodu boli pohnuté, najmä preto, že Esterházyovci patrili k verným spojencom Habsburgovcov. Zaujímavý osud mal napríklad Jozef Anton Esterházy, ktorý sa zúčastnil boja proti Rákoczimu. Žil v prvej polovici osemnásteho storočia. Bytčianske panstvo spravoval len na diaľku, býval v Kišmártone, ktoré patrilo k dedičstvu jeho matky. Z jeho osudu by dobrý spisovateľ mohol napísať zaujímavý príbeh o vojakovi, ktorý pre svoju lásku k cisárovnej obetoval vlastný život.
Píše sa rok 1710. Habsburskú monarchiu predstavuje Mária Terézia. Nie je to ešte tá veľká a silná cisárovná, ako ju neskôr spozná svet. Musí bojovať o svoje postavenie. Má veľa nepriateľov. K najmocnejším z nich patrí pruský kráľ Fridrich, ktorý si, tak isto ako ona, robí nárok na rakúsky trón. Ďalším je knieža František Rákoczi, ktorý priamo v srdci jej krajiny vznietil povstanie proti cisárskemu dvoru. V takýchto chvíľach sa zíde každé verné srdce. Takéto srdce našla Mária Terézia biť v hrudi mladého Jozefa Antona Esterházyho. Nebol to hocijaký šľachtic, akí hojne navštevovali cisársky dvor, ale potomok jedného z najväčších a najslávnejších rodov Rakúsko-Uhorska. O tom, čo medzi nimi bolo naozaj, nikto nevie. Možno, že Mária Terézia bola skutočnou cisárovnou a nepodľahla vášni mladého vojaka. Možno však jej osud skrýva zatajenú lásku, o ktorej dejiny mlčia. Jozef Esterházy kvôli nej neraz tasil meč. Bojoval dokonca proti Františkovi Rákoczimu. Na jeho vernosť cisárskemu dvoru doplatila aj samotná Bytča. Rákocziho vojaci ju vypálili. No Jozefa nezaujímal osud zabudnutého panstva v ďalekom hornom Uhorsku. Žil len pre svoju cisárovnú. Tá mala práce viac než dosť. Netreba zabudnúť, že Viedeň, jej sídelné mesto, len pred necelými šesťdesiatimi rokmi prežila ničivé obliehanie Turkov. Mala celkom inú podobu, ako v časoch najväčšej slávy Márie Terézie. Množstvo známych budov tu ešte vôbec nestálo. Turecké obliehanie nechalo na Viedni ničivú stopu: prímestské časti boli v ruinách. Na budovanie mesta sa nenašli takmer žiadne finančné prostriedky. Všetky peniaze pohltila vojna. Najprv proti Turkom, potom proti dvom kráľom – poľskému Jánovi Sobieskemu a pruskému Fridrichovi a napokon proti Rákoczimu. K ďalším významným atribútom týchto dôb patrila inkvizícia a množstvo „bosoráckych“ procesov. V tejto zmätenej dobe, plnej krvi, upaľovania a bojov, stál Jozef Anton Estreházy verne po boku svojej cisárovnej až do čias, kým sa nestala mocnou panovníčkou. Za jej slávu a moc položil dokonca aj život. Padol pri potlačovaní Rákocziho povstania. Ani po jeho smrti cisárovná nezabudla na verného vojaka. In memoriam ho odmenila ďalšími lénnymi panstvami v Uhorsku, konkrétne v horno-trenčianskej stolici. Jeho syn obnovil bytčianske panstvo. Dal zreštaurovať zámok. Esterházyovci zostali s osudom mesta spätí aj počas ďalších storočí, hoci sa v ňom zdržiavali len málokedy. Zaujímavou okolnosťou je, že ho prenajali napríklad jezuitom. Bol to nešťastný krok, pretože vláda jezuitov priniesla nielen mestu, ale aj širokému okoliu množstvo čarodejníckych procesov, počas ktorých umierali nevinní ľudia.
Ale to je už iný príbeh, do ktorého nepatrí láska mladého vojaka k rakúskej cisárovnej.Zuzana Kuglerová
