Ani roky nezahojili krutú ranu osudu
Rodičov nám berie zákerná choroba, mnohí ich o život sami pripravujeme
Prišla a vyrozprávala mi príbeh. Nebol veselý, aspoň nie tá jeho časť z obdobia detstva a dospievania, keď sa človek odráža do života. S rodičmi a ďalšími tromi súrodencami žila na dedine a vôbec ten život nebol ľahký, aj keď rodičia sa snažili poskytnúť svojim deťom všetko, čo mohli. Netrpeli núdzou, i keď žiadne hmotné statky nemali. „Otec začal chorľavieť, srdiečko nepočúvalo. Bolo to ťažké obdobie. Prestal pracovať, choroba ho zmohla a matka ťahala, aby nás všetkých uživila. Niekedy sme celé noci nespali. Bolo mu zle. Pamätám sa, mala som vtedy šestnásť rokov a moji dvaja súrodenci boli ešte mladší, keď k nám večer pred prvým májom prišiel lekár a matke hovorí – dal som mu injekciu, ak už mu tá nepomôže, niet šance. Pomyslela som si vtedy – keby zomrel, aspoň by som nemusela ísť manifestovať na prvého mája. Zomrel v noci a ja som skutočne nikam nemusela ísť, aj keď, vidím to ako dnes, bolo krásne májové ráno. Kruté myšlienky, ale pravdivé,“ hovorí Lívia. Niežeby ho nemala rada, ale toho utrpenia v rodine z jeho choroby bolo priveľa, bezsenných nocí, bolo už toľko, že šestnásťročnému dievčaťu skrsli vtedy v hlave aj takéto myšlienky. Život išiel ďalej. Matka pracovala, všetky štyri deti išli na vysokú školu do hlavného mesta. Čas bol však neúprosný, a o necelých sedem rokov začala kváriť choroba aj matku. Bolo to veľmi zlé obdobie, veď vtedy ju najviac potrebovali, navyše, keď už nemali otca. A Lívia rozpráva ďalej. „Bola vtedy doma sama. Nemal jej kto ani polievku uvariť. Aj keď sme sa snažili každý víkend chodiť za ňou. Tristo kilometrov, to nebol žiaden špás, a navyše matka potrebovala systematickú starostlivosť. Raz mi zavolali dobrí susedia, že mám okamžite prísť, lebo matka je v nemocnici. Sadla som na prvý vlak a išla rovno do nemocnice. Vpálila som do nemocničnej chodby na internom oddelení a veľmi som sa potešila, keď som na druhom konci zbadala svoju matku. Išla som za ňou na sociálne zariadenia, otvorila WC, s tým, že ju objímem. Len zdvihla hlavu a hovorí – pani, prosím vás, nemáte toaletný papier. Skoro som zamdlela – ale mami, veď to som ja..., nemôžem v tom ďalej pokračovať.“ Silné slová, ktoré má Lívia dodnes v pamäti, aj keď je z nej v súčasnosti úspešná podnikateľka v stredných rokoch. Najhoršie na tom bolo, že lekári ani matke nedávali šancu, zomrela v 55 rokoch a Lívia mala vtedy 23, súrodenci boli ešte mladší.
Často nad tým príbehom rozmýšľam. Aj preto, ako si mnohí nevážime rodičov, ako im často zbytočne spôsobujeme bolesť a niektorí i siahajú na život, neuvedomujúc si, že rodiča človek v živote potrebuje čo najdlhšie. Ako mi povedala Lívia, stratiť rodičov v takom veku, je poriadna rana pod pás a znamená vyvinúť maximálne úsilie, aby človek prežil a našiel si v živote svoje miesto. Eva Ertlová