dlivosti a ružových okuliaroch
Literárne dielo Ladislava Hannikera najlepšie poznajú rybári. Autor pochádza z Voderád (okres Trnava) a už dvadsaťdeväť rokov je prokurátorom. Prednedávnom mu vyšla vo vydavateľstve Ikar jeho posledná kniha Kruté poviedky. Tá je však už o niečom inom. Aká bola autorova cesta od rýb k tvrdej životnej realite? Na to sme sa ho opýtali pri prezentácii jeho poslednej knihy v Žiline.
Aj vo svetovej literatúre nájdeme autorov, ktorí dokázali spojiť profesiu právnika a spisovateľa, i keď to nie je častý zjav. Povedzte, aký je váš vzťah ku knihám?
Knihy sprevádzajú môj život od útleho detstva. Som vyhlásený knihomoľ. Ešte ako chalanovi mi prischla prezývka „Knihomoľ“, pretože som kamarátov i spolužiakov dokázal zabávať príbehmi, ktoré som niekde vyčítal alebo som si ich vymyslel. Takže bez kníh ani na krok. Dodnes mám obľúbených autorov, ku ktorým sa stále vraciam. Keď som mal desať rokov, zomrela mi mama, a tak všetko, čo mi z jej strany chýbalo, som si nahrádzal čítaním.
Kedy ste dostali tú injekciu „napíš knihu“?
Ešte predtým ako som sa rozhodol napísať prvú knihu, som sa venoval krátkym literárnym útvarom, prispieval som do niektorých periodík. Talent vo mne objavili pracovníci jedného malého bratislavského vydavateľstva, ktoré vydáva rybársku a poľovnícku literatúru. Som fanatický rybár, a tak som skúsil túto cestu. Napísal som prvú knihu o tom, ako ryby vchádzali do môjho života a formovali môj osud. Volala sa Osudové ryby a medzi rybárskou verejnosťou vzbudila veľký záujem. Prišla na rad druhá, tretia až piata. Výber zo všetkých vyšiel vlani aj v českom preklade „Jak ryba vplouvá do života“. A tak sa celkom logicky z prokurátora a rybára stal človek, ktorý rád opisuje svoje zážitky a rád sa s nimi podelí aj s druhými.
Hovorí sa, že najmladšie dieťa je najobľúbenejšie. Kruté poviedky sú v podstate prvou knihou, ktorá sa nevenuje rybám a rybárom. Je aj tak vašim najobľúbenejším „dieťaťom“?
Krstná mama knihy, poslankyňa Eva Černá, ju charakterizovala ako veľmi pravdivú výpoveď o dnešnej dobe. Kruté poviedky nie sú kruté pre svoj obsah, ale preto, že opisujú našu, relatívne krutú súčasnosť. Sú skôr pravdivé, pretože mám pocit, že napísať v dnešnej dobe niečo pozitívne až skoro ružové, to si už musí človek poriadne vymýšľať. Realita je pre väčšinu našich ľudí tvrdá. Ja skutočne nerobím nič iné, len reálne, bez príkras a ružových okuliarov sa snažím skutočnosť zobraziť a predstaviť nášmu čitateľovi. Poviedky vychádzajú z reálií, ako sa ku mne dostali cez prokurátorské ruky. Obhajujem zákon a svojím spôsobom aj spravodlivosť. Môj pohľad na tieto veci je trochu drsnejší, nie až taký ružový. Verím, že aj táto stránka života bude čitateľa zaujímať.
Čo je ľahšie? Obhajovať spravodlivosť alebo napísať knihu?
Aj jedno aj druhé je veľmi ťažké. Obidvoje nesie v sebe vysoký stupeň zodpovednosti. Pri spravodlivosti je to o tom, že sa musíte dostať aj do súladu so zákonom, ideálne je, keď spravodlivosť rovná sa zákon, ale nebýva to tak vždy. Ak sa to podarí, som rád, že som právnik, a že som si takéto povolanie vybral. Za 29 rokov sa nestalo veľakrát, že by som mal pocit, že som niekomu vedome či nevedome ublížil. Rovnako zodpovedné sa mi zdá aj písanie knižiek, pretože aj tu predstavujete čitateľom istý uhol pohľadu, vlastné hodnotové systémy. Každý spisovateľ sa svojím spôsobom pred čitateľom vyznáva z pocitov, snaží sa mu predstaviť vlastnými očami. Či sa to vždy a na sto percent podarí je potom už len otázkou pre čitateľa. Verím, že aj táto moja knižočka čitateľa osloví svojou pravdivosťou, úprimnosťou, snahou nezavádzať veci, nezavádzať naše životné osudy inam, než skutočne sú.
Už vám niekde bliká nápad na ďalšiu knihu?
V počítači mám nahodených niekoľko námetov, ďalšia kniha by mala byť o týraných ženách. Ale malo by to byť najmä o tom, ako sa týrané ženy dokážu postaviť na nohy.
Eva Bučová
