Aj keď som prišla do ich uzavretej spoločnosti ohlásená, predsa mi len preblesla hlavou myšlienka, ako ma prijmú či tam nebudem navyše. Moje obavy sa však razom rozplynuli. Takého milého prijatia ako v tomto prípade sa novinárovi málokedy dostane. Navyše, mala som tam aj kolegu. Jedného z absolventov spred 56 rokov zaviedli totiž cesty až do Talianska, kde 30 rokov pracoval pre taliansky rozhlas. „Prečo sme sa stretli už po roku? Odpoveď je jednoduchá. Pomaly, ale iste totiž odchádzame – vymierame.“ Aby som uverila, ukázali mi prezenčky zo stretnutia. Boli dve. Stretli sa totiž absolventi VIII. A a VIII. B. triedy. Krížikov tam bolo veru dosť. Z áčky už odišlo na večnosť z 37 absolventov 12, z béčky z 51 maturantov až 25. Preto teda to stretnutie po roku. Rozhodli sa totiž, že sa odteraz budú stretávať každý rok, pokiaľ bude s kým. Tentoraz ich bolo 19. Úctyhodné číslo. Najmä preto, že mnohí z nich sú roztrúsení po svete. Napríklad Ján Krkoška, ktorý odišiel z republiky aj s rodinou v pamätnom ´68 roku, keď nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy, prišiel tentoraz zo Švajčiarska len kvôli stretnutiu. Bola som zvedavá najmä na dve veci – na čo sa tak spomína po 56 rokoch od maturity a ako sa naplnili predsavzatia z obdobia, keď má človek ešte krídla a veľké plány. „Boli sme veľmi kvalitný, ale aj veľmi početný ročník. Rozišli sme sa po všetkých možných kútoch Slovenska, ale najviac sme sa koncentrovali na Bratislavu, kde bola univerzita a ostatné vysoké školy. Najmenej 80 percent z našej triedy skončilo vysokoškolské štúdiá. Mnohí sú aj v zahraničí a myslím si, že robia dobré meno Slovensku aj slovenským školám. Žilinu považujeme za naše druhé rodné mesto. Prežili sme tu osem rokov. Boli takí, čo každý deň dochádzali vlakom napríklad z Kysúc. Prebrodili prvú cestu ráno o piatej k vlaku, keď ešte sneh nebol narušený. Na tie časy, keď som ako desaťročný chlapec začal dochádzať na gymnázium do Žiliny z Čadce si často spomínam,“ rozhovoril sa Ján Krkoška, fešný človek, ktorému by ste určite hádali najmenej o desať rokov menej. „A či je to tým, že žijete vo Švajčiarsku?“, podpichujem. S úsmevom, ale rozvážnym slovom, odpovedá: „Stalo sa to tak. Bol som na návšteve v Nemecku a o 21. auguste roku 1968 sme dostávali všelijaké informácie. Nebol som exponentom ani prívržencom bývalého režimu, tak som si myslel, že bude lepšie ostať aj s rodinou v Nemecku. Odtiaľ som potom išiel do Brazílie. V súčasnosti žijem vo Švajčiarsku a aj na Slovensku, chvalabohu. Ako občan Slovenska i Švajčiarska som striedavo tu i tam. Pokiaľ mi to zdravotný stav dovolí a kamarátske vzťahy ostanú, prídem veľmi rád znova.“
Vynechali politiku a choroby
„Najviac spomínam na kamarátstva i beťárstva, čo sme vyparatili. Aj po dlhých rokoch sa máme o čom rozprávať. Platí však zákon, že na našom stretnutí nesmie byť politika a choroby,“ hovorí pán Vladimír Moravec, ktorý tento rok chytil organizáciu stretnutia spolu s pomocou niektorých bývalých spolužiakov do svojich rúk. Tiež to nemal v živote jednoduché ani ľahké. „Zostali sme tri siroty. Môj otec zomrel, keď mal 31 rokov, mama keď mala 28 rokov. Moja sestra bola odo mňa štyri roky mladšia a najmladšia, tá sa dožila šiestich mesiacov. Uvažoval som, že urobím radosť mame, keď jej pomôžem doma. Ale mama rozhodla, že pôjdem na gymnázium, lebo som sa dobre učil. Potom na gymnáziu som sa už dobre neučil. Bol som síce nadaný, ale som to zneužíval. Vždy som chcel byť lesný inžinier, nevyšlo to. Strýko povedal, že nie. Keď som zmaturoval, začal ma nahovárať, aby som išiel za dôstojníka, vraj v budúcom štáte budú najlepšie platení umelci a dôstojníci. Za dôstojníka som nešiel, išiel som do zamestnania a potom na základnú vojenskú službu. Tam som sa prejavil ako talent. Nahovárali ma, aby som ostal na vojne, a veru sa neskôr aj stalo. V armáde som bol asi sedem rokov, po úraze som odišiel. Hneď som sa prihlásil na vysokú elektrotechnickú školu, ktorú som aj skončil. Bol som inžinierom a robil som v elektrárňach v Žiline až do dôchodku na rôznych pozíciách,“ stručne nám zhrnul svoje životné peripetie Vladimír Moravec.
„Bol som jeden z tých, ktorí stáli na čele tých horších študentov, ale lepších v športe a iných záujmoch. Podarilo sa mi však prebrodiť rôznymi napomínaniami až k maturite. Urobil som ju, nemal som však jasné predstavy o tom, čo ďalej. Ťahalo ma to, hnalo k tomu humanitnému smeru, a tak sme sa s mojím menovcom zapísali na medicínu. Splašení chlapci prišli z malého mesta do Bratislavy, kde sa knihy predávali po 700 - 800 korún. Naľakal som sa toho, lebo otec bol na dôchodku a nebolo na také drahé učebnice. Prestúpili sme preto obidvaja kamaráti na právo. Nemal som k tomu veľký vzťah, ale tak trochu s pomyslením, že moje vyjadrovacie schopnosti sú hádam adekvátne takému smeru, som to riskol. Právo som absolvoval, hoci s veľmi depresívnym zakončením. V tom čase prebiehali rôzne previerky (od 50. do 51. roku) a mňa volali na každú. Skončil som síce úspešne s doktorátom, ale nedali mi diplom. Z dôvodu, že sa neprejavujem smerom k robotníckej triede. Preto som robil po skončení vysokej školy v Třineckých železiarňach ako kováč, až kým som na dva roky nenarukoval. Potom som sa zamestnal v ekonomickom odbore a nejakú tú kariéru som trochu tu na Slovensku aj urobil. Keď som odišiel do zahraničia, tak tam som profesionálne živoril. Mal som rodinu, deti a išlo o prežitie. Musel som robiť to, čo mi bolo poskytnuté a čo ma uživilo. Neľutujem to. Na Slovensku by sme asi neprospeli, pretože som bol nábožensky založený i deti chodili na náboženstvo. Teraz sú obidve úspešné. Jeden syn je lekár, druhý podnikateľ v Brazílii. Ja som už dedko a dôchodca, ktorý rád príde na Slovensko a spomína na dobu, keď sme boli mladí. Emigroval som 40-ročný a bol som nútený naučiť sa dva cudzie jazyky - portugalský a nemecký. Človek trpel všelijakými depresiami, ale prešlo to a sme úspešní a šťastní,“ opäť sa rozhovoril pán Krkoška.
Bol som na ne dobrý, chlapci?
Medzi 19 maturantov spred 56 rokov prišiel aj jeden ich profesor. Pán Jozef Sýkora má už dnes 82 rokov. Chodí síce o barlách, ale ako povedal, prišiel veľmi rád. Veď boli skoro rovesníci, on totižto práve v tých rokoch odštartoval svoju učiteľskú kariéru a jeho prví študenti začali pomaly vnímať svet ako dospeláci. Medzi rečou jeho bývalí žiaci skonštatovali, že mali v ročníku aj štyri dievčatá a pán profesor, neskôr dlhoročný vysokoškolský pedagóg na vtedajšej Vysokej škole dopravy a spojov, sa hneď chytil: „ A bol som na ne dobrý, chlapci?“ Potvrdili, že áno, aj keď ich s matematikou a najmä deskriptívnou geometriou poriadne potrápil.
Rozprávať by ešte bolo o čom. Každý jeden z osudov zúčastnených bývalých maturantov je jedinečný. Napríklad pán Mikuláš Šarmány, ktorý nám stretnutie sprostredkoval hovorí: „Spomíname na tie lotrovstvá a keď sa tak jeden na druhého pozrieme, vidíme, ako „mladneme“. Nič si nemôžeme navzájom vyčítať. To boli chlapci, ktorí mali všetci krásne vlasy a dnes im zostali holé hlavy, ako aj mne. Ale tak to v živote chodí. Zostáva nám tešiť sa zo svojich potomkov. Ja mám napríklad najväčšiu radosť zo svojej pravnučky Lucinky.“
Čo k tomu dodať? Hádam len jednu výstižnú myšlienku, ktorú už ani neviem, kto povedal, ale vždy si na ňu pri podobných stretnutiach so staršími múdrymi ľuďmi spomeniem: „Krásny mladý človek je hračkou prírody, ale krásny starý človek je jej umeleckým dielom. V tom najširšom slova zmysle to platí aj o žilinských maturantoch spred 56 rokov. Vyžarovala z nich skúsenosť, múdrosť, ale i životný optimizmus.
Text a foto: Eva Ertlová
