rému sa ako prvému podarilo vytvoriť integrovaný systém dopravy na Slovensku. Jedni ho uznávajú, iní zaznávajú.
Kde je pravda?
Prečo sa voláte George a nie Juraj?
Mama je Slovenka a otec Sýrčan. Otec tu študoval, a tak sa spoznali. Narodil som sa v Žiline, kde som bol aj pokrstený. Moje meno pochádza z otcovej strany, ale meniny oslavujem na Juraja. Keď som mal rok, tak sme zo Žiliny odišli do Sýrie.
Dôvod?
Otec študoval na Slovensku na účet sýrskej vlády, potom sa musel vrátiť a odrobiť si roky štúdia v štátnom podniku v Sýrii. Môj mladší brat sa preto narodil už tam.
A dnes?
Všetci sme sa vrátili na Slovensko. Brat je úspešný hádzanár, hráva za Považskú Bystricu. Ja podnikám.
Aký bol návrat? Vedeli ste po slovensky?
Hovoril som len takou kuchynskou slovenčinou. Nevedel som vykať a neovládal gramatiku. Prišiel som v roku 1988, prihlásil som sa na VŠDS, pretože som chcel študovať letectvo. Nezobrali ma, lebo som nebol v SZM. Vtedy mi pán dekan navrhol, aby som nastúpil na kybernetiku a nakoniec som skončil informačné riadiace systémy.
Spomínate na detstvo v Sýrii?
Veľmi dobre a veľmi rád. Sýria je arabská krajina, v ktorej žije väčšina obyvateľstva s islamským vierovyznaním, rovnako má však spätú históriu s kresťanstvom. Ja som kresťan, nie moslim. Sýria je krajina Jána Krstiteľa, sú tam dedinky, kde sa dodnes rozpráva staroaramejštinou. Vládne tam iný režim, a to sa prejavuje aj v školstve. Na škole som mal povinný predmet vojenskú výchovu a maturitnú skúšku som robil zo štrnástich predmetov. Školstvo je tam na vysokej úrovni.
Akými jazykmi hovoríte?
Slovensky, arabsky a anglicky.
Čo vaša rodina?
Mám tri deti - syna Henricha z prvého manželstva a dve dcérky Sandru a Karin. Chcel by som však aj ďalšie deti, pretože deti sú radosť a základ života, pre ktorý sa oplatí žiť. Manželka je v súčasnosti na materskej dovolenke a stará sa o naše dievčatká.
Kde ste sa zoznámili?
Pred deviatimi rokmi v Plzni. Bola to láska na prvý pohľad.
Viete zladiť rodinu s prácou?
To je vec názoru. Človeku sa raz darí viac a raz menej, ale snažím sa. Deti dosť trpia tým, že som stále preč, ale je to tak asi v každej domácnosti, v ktorej otec podniká.
Kde budete tráviť Vianoce?
Doma s rodinou.
V čom sa líšia vianočné sviatky v Sýrii od našich?
Vianoce sú aj v Sýrii rodinným sviatkom, kedy celá rodina sa stretne u najstaršieho člena rodiny. My sme sa stretávali u starých rodičov. Zišli sa tam všetci strýkovia aj so svojimi rodinami na spoločnom obede. Na Slovensku trávime Štedrý deň podľa tunajších tradícii, na vianočnom stole nebude chýbať kapustnica, kapor, šalát a med. Určite sa stretneme celá rodina, ale až na druhý sviatok vianočný.
Chodíte na polnočnú omšu?
To záleží od situácie. Chodieval som, ale keď boli deti malé, tak sa nedalo.
Aké darčeky najčastejšie kupujete deťom na Vianoce?
Hračky. Treba im spraviť radosť.
V našom regióne máte 26 firiem. Čím všetkým sa zaoberáte?
Začal som podnikať hneď po revolúcii. Mám viacero firiem, ktoré sa zaoberajú predajom vozidiel, dopravou a nehnuteľnosťami.
Koľko ľudí zamestnávate?
Viac ako 1 300 ľudí. Mojim cieľom je ešte viac. Snažím sa robiť všetko preto, aby ľudia mali dobrú produktivitu, ale aj dobre zarábali.
Čo vás najviac teší na vašej práci?
Objavovanie nových vecí.
Čo považujete doteraz za váš najväčší úspech?
To záleží od toho, z akého uhla sa na to pozriete. Za najväčší úspech považujem, že sme dokázali spolu s primátormi Žiliny a Rajca zachrániť osobné vlakové spojenie zo Žiliny do Rajca a späť. Jednoducho „rajecká Anča“ môže premávať ďalej.
Ste priateľom Jána Slotu. Odkedy sa poznáte?
S pánom primátorom sa poznám asi od roku 1992. Fungujem ako každý iný podnikateľ. Naše aktivity v minulosti neboli späté s mestom. Nevidím nič zlé, čo by sme robili inak ako ostatní.
Ovládate celú dopravu v meste Žilina. Určite máte istú dôveru primátora. Prečo?
Ťažko sa to hovorí o sebe, ale nepoznám človeka, ktorý by mohol o mne povedať, že som nedodržal slovo alebo ho oklamal. Rovnako som nič neprivatizoval, nevytuneloval a žiadny podnik mi neskrachoval. Začínal som od nuly a prvú firmu som založil v pivničných priestoroch. Mám kontakty v zahraničí, čím som mal možno lepšiu východiskovú situáciu ako iní. Inicioval som myšlienku integrovanej dopravy v Žiline. S tým pred nami nikto neprišiel. Bratislava a Košice sa ňou zaoberali, ale nedotiahli to. Najlepšie sa integruje, keď ste takmer všade. Letisko bolo pred kolapsom a my sme ho od mesta odkúpili a oddlžili. Tie peniaze išli rôznym veriteľom, zaplatili sme zhruba 10 miliónov korún. Prišli sme s projektom obnovy leteckej dopravy, kde dávame zase len nejaké zdroje, ktoré si myslíme, že pre tento región sú nevyhnutné. Štatistiky hovoria, že keď do nášho regiónu priletí 100-tisíc cestujúcich, tak v obchodoch, reštauráciach a hoteloch minú viac ako miliardu korún. Štát nám schválil SAD-ku, takže to nie je len o vzťahu s primátorom. Je to o našom širokom zábere a manažovaní.
Napriek tomu sa o vás hovorí, že ste pravou rukou Jána Slotu...
Neviem, ako to vyvrátiť, ale nie je to pravda. Nemyslím si, že by som bol jeho pravá ruka. Náš vzťah je dobrý a navzájom sa rešpektujeme. Pán primátor urobil pre Žilinu veľa dobrých vecí a verím, že spolu ešte veľa dobrého pre ľudí urobíme. Našim záujmom je, aby toto mesto rástlo. Tvrdím, že keď ideme do EÚ, tak je to o regiónoch. Žilina má potenciál byť hlavným mestom severného Slovenska.
Ľudia si vás často mýlia s bývalým tajomníkom primátora Georgesom Ganse Dose. Máte s tým skúsenosti?
Áno, viem o tom. Je to určite kvôli našim menám. Ale inak je medzi nami viditeľný rozdiel. Nie som černoch. Som Žilinčan, ktorý vyrástol v Sýrii a vrátil sa späť do rodného mesta. Georges je Beninčan, ktorý v súčasnosti žije v Žiline.
Monika Klincová
