Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) je Imrich Bartalos. Sám zrakovo postihnutý prišiel v nedeľu 14. decembra so svojou fenkou Donou do Žiliny. V obchodnom centre Dubeň pripravili v tento deň pracovníčky Krajského strediska ÚNSS v Žiline ukážku práce s vodiacimi psami, nielen pre zrakovo postihnutých ľudí. Okrem Imricha Bartalosa a jeho čiernej labradorky Dony tu boli aj ďalšie dve dámy, ktoré sa venujú výchove a výcviku vodiacich psov. „Sedemročnú Donu mám šesť rokov. Najťažšie chvíle sú vždy vtedy, keď psík prichádza do rodiny svojho nového pána, ktorému má pomáhať a slúžiť. To totiž nie je nová pomôcka, je to živý tvor a najskôr sa s ním treba skamarátiť, aby dvojica mohla fungovať bez problémov. To prvé obdobie je najdôležitejšie,“ skonštatoval Imrich Bartalos. Dozvedeli sme sa od neho, že aj Dona, ako každý pes, má svoje muchy a pre ňu sú to lahôdky a maškrty, ktoré nájde trebárs vyhodené okolo panelákov. Tým skrátka Dona nedokáže odolať. Ale aj tak má najradšej kvalitné granule a dobrú vitamínovú kosť, ktorú jej Imrich zvykne kupovať.
Ivana Balážová prišla do Žiliny so psíkom Tezeom. Má rok
a u Ivany je od ôsmich mesiacov. Je už vlastne „stredoškolák“ a v súčasnosti začína so špeciálnymi cvičeniami, ktoré musí dokonale ovládať každý vodiaci pes. Napríklad obchádzanie prekážok, vyhľadávanie dverí či schodov, podávanie predmetov. Zhruba o 5 mesiacov ho čaká „maturita“ a zoznámenie s novým pánom. Jedenásťmesačnú Aidu doviedla do Žiliny Ľubomíra Zacpalová. Labradorka Aida sa práve pripravuje na prechod zo „základnej“ do „strednej“ školy. Je vraj vynikajúca žiačka. „Labradori sú vysoko inteligentné psy a keď človek s nimi dobre zaobchádza, urobia čo len chcete. U labradorov najlepšie účinkuje pochvala a odmena. Aida je moja prvá žiačka, ale pracuje sa nám spolu vynikajúco.“ Ľubomíra nám potvrdila slová svojich kolegov o maškrtnosti labradorov. Výnimkou nie je ani Aida. „Nepohrdne ani hovienkom. Stále pôsobí dojmom, že je hladná, i keď to nie je pravda,“ smiala sa Ľubomíra, pokiaľ Aida s Tezeom na radosť prítomných detí zvádzali spolu priateľské psie súboje. „Táto práca ma veľmi baví. Aida u mňa bude už len mesiac a som pevne presvedčená, že keď absolvuje kompletný výcvik, jej nový pán bude mať z nej takú radosť, ako mám ja,“ pri pomyslení na rozlúčku Ľubomíra zosmutnela. Mala aj ďalšiu príčinu. Sťahuje sa z Bratislavy preč a bude musieť skončiť s výcvikom. Veľké mesto je vraj najideálnejšie na výcvik. Keď si psík zvykne na jeho ruch, oveľa ľahšie sa prispôsobuje podmienkam v menších mestách a dedinách.Eva Bučová
Foto: autorka
