í ľudia na svete,“
tvrdí sociálna terapeutka Beatrix Frátriková.
Keďže mentálne postihnutí ľudia si vyžadujú osobitý prístup, a keďže ich príbuzní sa o nich nemôžu alebo nechcú starať, mnohí z nich žijú v špeciálnych domovoch. V mestskej časti Žiliny, v Zástraní, sú takéto domovy až dva. Na to, ako vnímajú títo ľudia život, sme sa spýtali sociálnej pracovníčky Beatrix Frátrikovej.
Ako dlho tu už pracujete a prečo ste si vybrali práve toto povolanie?
Nastúpila som sem pred šiestimi rokmi. Vždy som chcela takú prácu, kde by som mohla pomáhať ľuďom a cítim, že tu som užitočná. Tento domov sídli v 54-ročnej budove od roku 1995, predtým tu bola dvojtriedna škola. Momentálne v ňom žije osemnásť dospelých mentálne postihnutých mužov vo veku od 24 do 56 rokov. Prišli sem z detských ústavov, z psychiatrických liečební alebo priamo z rodín a strávia tu pravdepodobne už celý život. Väčšina je zo Žiliny a okolia.
Koľko má váš domov zamestnancov?
Spolu nás tu pracuje trinásť. Sme tu 24 hodín denne, v noci však len dvaja. Naše zariadenie poskytuje ubytovanie, stravovanie a pracovnú a záujmovú terapiu. Sme dobrý kolektív, dopĺňame sa, pomáhame si.
Nie ste touto prácou trocha deformovaní?
Pravdaže sme! Hoci to všetci robíme s láskou, je to ohromne náročné. Je aj dosť ťažké preorientovať sa potom doma. Mám trinásťročnú dcéru a tá sa často ohradí: „Nemusíš mi to desaťkrát opakovať!“ Každý na takúto prácu nemá predpoklady, viac ľudí po čase odišlo radšej pracovať inde.
Aký je denný program vašich klientov?
Aby nečakali len na jedlo a lieky, zamestnávame ich pracovnou činnosťou. Na úkor duševnej ujmy majú totiž prebytok fyzickej energie (niektorí aj sexuálnej), musíme ich preto unaviť a hlavne dať im pocit užitočnosti. Tu hore je vždy tuhšia zima ako dole v meste, tak sa teraz môžu vyšantiť pri sánkovaní či stavaní snehuliakov. Alebo pri odhadzovaní snehu. V areáli ústavu sú hospodárske objekty, chováme tu hydinu, zajace aj tri poníky. Vo vnútri sa starajú o korytnačky a papagáje. Máme tu aj skalku, zeleninovú záhradku a skleník. Nezabúdame ani na kultúrnu činnosť – niektorí maľujú, tkajú na krosnách koberce, vyrábajú šarkany. Veľmi radi majú hudbu, organizujeme im tu diskotéky. Spoločne s inými ústavmi poriadame každoročne športové hry. Mali by ste vidieť, ako plačú, ak nevyhrajú! A veľmi radi pozerajú na televízor. Pustia si aj dva naraz. Na jednom pozerajú večerníček, na druhom telenovelu. Veľmi to prežívajú.
Chodíte s klientmi aj mimo areál domova?
Áno, pravidelne chodíme na prechádzky do prírody, do kina. Niektorí idú aj v nedeľu do mesta do kostola. Možno tam chodia len preto, že potom idú na zákusok do cukrárne, no aspoň majú výlet. Je ale nepríjemné sledovať reakcie ľudí. Výzor našich zverencov nie je veľmi príťažlivý a niektorí sú aj telesne postihnutí. Ak prídeme do reštaurácie, ihneď je všade voľno a keď vojdú na kúpalisku do vody, hneď je prázdny bazén. No aj napriek tomu sa snažíme o ich zaradenie do spoločnosti a radšej s nimi chodíme na Kysucu. Lenže mnohí sa všetkého boja – do vody vojdú maximálne po kolená.
Nie sú pre vás nebezpeční?
Majú veru všelijaké vrtochy. Každú chvíľu sa im mení nálada, sú nevyspytateľní. Ich agresívne stavy regulujeme pracovnou terapiou. Neustále sú pod vplyvom silných utišujúcich liekov, aby neublížili sebe alebo nám. Ale už sa stalo, že ma jeden aj
v afekte napadol. Sem-tam dostanú epileptický záchvat, ale my už vieme, čo máme robiť. Robia si navzájom prieky, bijú sa medzi sebou, berú si veci. Rozčúli alebo rozplače ich aj obyčajná maličkosť, napríklad prekrojený krajec chleba. Ale stačí im dať cukrík alebo salónku a hneď je všetko v poriadku.
Trestáte ich, ak niečo vyparatia?
Musia potom sedieť sami na izbe alebo sa nesmú pozerať na te-
levíziu, to je pre nich najväčší trest. Stane sa, že nám občas niektorý ubzikne. Jeden sa až na tri dni zatúlal, vraj hral v ktoromsi bare šípky a potom sa priplichtil k nejakej svadbe. No, ktovie, čo je na tom pravdy. Niektorí ale vôbec nehovoria. Sú to jednoduchí ľudia, väčšinou zbavení svojprávnosti, neženia sa, ani nevolia. Vedia sa však aj z obyčajnej drobnosti potešiť – celé noci sa s pôžitkom prechádzajú po chodbách a nesmiernu radosť im robí, keď neustále pre nič za nič splachujú vodu na toalete.
Ako vás znášajú obyvatelia Zástrania?
No, dvakrát nadšení z nás asi nie sú – mať dva ústavy v dedine... Niektorí nás však vedia oceniť. Ale domovy dávajú aj pracovnú príležitosť a určite sú pre spoločnosť potrebné.
Kedy bývate najviac smutná?
Našich klientov chápem, sú koniec-koncov chorí. Smutná som však z ich príbuzných. Je pravda, že si ich občas vezmú na pár dní domov, ale zaujímajú sa o nich len minimálne. Niektorí si vôbec nevážia našu snahu, len sa sťažujú a kritizujú. Hoci mentálne chorí ľudia sú menej citliví, na svojich príbuzných sú stále citovo naviazaní. Je mi ich tak ľúto, keď nedeľu čo nedeľu čakajú všetci sklesnuto pri plote a vyzerajú rodinu, ktorá nepríde!
Ale do práce chodím rada, títo chorí muži sú milší ako niektorí zdraví ľudia. A sme vďační, že si Žilinské noviny vybrali pre svoju halierovú akciu práve náš ústav, pretože na dospelých postihnutých sa dosť zabúda.
Miloš Skalický
Foto: autor