tomu zaujme postoj,“
hovorí Ján Miho z Terchovej.
Je určite smutné, keď sa rodičom narodí telesne postihnuté dieťa. Manželom Mihovcom z Terchovej sa však okrem dvoch zdravých narodilo takýchto detí päť. Keď sa ale rozprávate s jedným z nich, 38-ročným Jánom, ktorý má od detstva postihnuté končatiny, jeho hendikep si ani neuvedomíte.
Ako si, Janko, spomínaš na svoje detstvo?
Do svojich desiatich rokov som vyrastal v časti obce Terchová, v Struhárni. Býval som v útulnej drevenici s rodičmi, starými rodičmi a svojimi šiestimi mladšími súrodencami. Žili sme v skromnosti. Aj keď duševne sme boli zdraví, rodičia mali s nami asi neľahký život. Mal som šťastie, že som vyrastal práve v takom prostredí, v osade nás bolo dvadsať detí, odmalička sme sa poznali a všetci sa k nám správali ako k rovnocenným. Hoci na bicykli som nikdy nesedel, hrávali sme sa stále spolu a dodnes si rád spomínam, ako som sa štvornožky brodil v snehu so sánkami.
Kde si chodil do školy?
V desiatich rokoch som bol odlúčený od rodiny, základnú školu som navštevoval v Košiciach a potom gymnázium v Bratislave. Ako telesne hendikepovaní sme za socializmu žili síce vo vynikajúcich podmienkach, lenže sme boli izolovaní od zdravej populácie. Bolo to niečo neprirodzené, a keď sa režim zmenil, zdraví ľudia sa dosť ťažko vyrovnávali s našou existenciou. Ale návrat do reality bol veľmi ťažký aj pre nás. Mnohí sme mali problém zaradiť sa do spoločnosti, do pôvodného prostredia. Našťastie sa ma v Terchovej ujal vtedajší pán farár Jozef Šabo, a tak som strávil fantastický rok života na jeho fare, kde som dostal praktický základ do života a spoznal som mnoho skvelých ľudí.
Kde si teraz zamestnaný?
Ďalšie šťastie ma postretlo, keď som spoznal úžasného človeka, Ivana Višňovského, majiteľa firmy Krasplast, ktorá sídli pri Terchovej. Žiť len z invalidného dôchodku je takmer nemožné, preto som mu vďačný, že mi dal príležitosť pracovať v jeho firme, v ktorej ako jeden z mála na Slovensku zamestnáva aj ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou. Robím tam ekonóma už tri roky. Ľutujem len jedno, že som nevyštudoval vysokú školu. Ako telesne postihnutý musím totiž ďaleko viac pracovať na sebe, aby som získal uznanie, aby ma spoločnosť prijala.
Ako cestuješ do práce?
Aj v tejto oblasti som mal šťastie. Pôvodne mi totiž nedali odporúčanie na vodičský preukaz. Dal mi ho až terajší primár ortopédie MUDr. Knapec. Veľmi mi tým pomohol. Vodičák som robil až v Ostrave. Kúpil som si auto špeciálne upravené na ručné ovládanie. Toto autičko mi nahrádza moje nefunkčné nohy. Dostanem sa s ním všade, bez cudzej pomoci som takto precestoval kus sveta. Ťažkosti mi nerobí ani nahodiť si na pneumatiky snehové reťaze. V Terchovej mám už dvanásť rokov bezbariérový byt, v práci som tak za päť minút.
Pohybuješ sa na invalidnom vozíku, ako to v byte zvládaš sám?
Absolútne bez problémov. Môj byt nie je v ničom zvláštny. Mám silné ruky, dokážem si uvariť, upratať a s čím si neviem poradiť sám, v tom mi ochotne pomôže niektorý z mojich početných priateľov. Napríklad, keď potrebujem občas vymeniť žiarovku na lustri. Ale také veci, ako vyniesť smeti, či nakúpiť si, robím výlučne sám. So psami na ulici som kamarát a Terchovčania ma už poznajú.
A čo veľká prekážka vozičkárov – schody?
No, to je ešte u nás veľký problém. V Terchovej ako i v Žiline sa na nás ťažko telesne postihnutých dosť zabúda. Keď idem niekam vybavovať po úradoch, prevažne sú všade bariérové budovy – so schodami. Hoci nerád ľudí obťažujem, v takomto prípade musím niekoho poprosiť, aby mi pomohol. Takisto mám problém dostať sa s vozíkom do vlaku alebo trolejbusu. A často na vyhradenom parkovisku pre imobilných zavadzajú drahé autá netolerantných vodičov. Chcem povedať, že od spoločnosti nepotrebujeme pomoc, stačí, keď nám vytvoria podmienky.
Ako tráviš voľný čas?
Najradšej som medzi ľuďmi. I keď poznám aj tých s podobným osudom, aký mám ja, radšej sa stretávam so zdravými. Navštevujeme sa, chodíme na rôzne akcie. Pohyb je pre mňa základom života. Istý čas som bol – možno jediný s takýmto hendikepom – poslancom obecného zastupiteľstva v Terchovej. Mojou záľubou je aj novinárčina, pracujem v redakčnej rade celoslovenského časopisu Vozičkár a zároveň som trinásť rokov šéfredaktorom obecných Terchovských novín.
Žiješ v Jánošíkovom kraji, ktoré miesto tu máš najradšej?
Jednoznačne vrch Rozsutec! Je to taký symbol Terchovej. Pred siedmimi rokmi sa mi splnil veľký sen, keď som naň do výšky 1 610 m nad morom aj vystúpil. S partiou šestnástich ľudí sme už dlho nad tým uvažovali, ale až v lete 1997 sa nám podaril jeden prekrásny nočný výstup, na konci ktorého nás čakala odmena z dosiahnutého cieľa a k tomu nezabudnuteľný pohľad na vychádzajúce slnko v našich horách. Tento výlet mám navždy v mojom srdci, vyšlo nám počasie a opäť som mal možnosť okúsiť silu priateľstva, keď ma kamaráti striedavo vyniesli na chrbte až 400 metrov pod vrchol. Zvyšok cesty som vyšiel na vlastných rukách štvornožky. Bola to drina, ale stálo to za to!
Kde berieš toľkú chuť do života?
Veľmi mi pomáha viera v Boha, do terchovského kostola chodím aj napriek tým schodom, nevynechám jedinú nedeľu. Telesne som síce postihnutý, ale nevyhováram sa na to. Podstatné je, že mám zdravý rozum, silné ruky a veľa dobrých priateľov. Som tiež rád, že môžem pracovať. Nesťažujem sa – keby som sa stále ľutoval a každého zaťažoval, všetci by sa mi vyhýbali. Myslím si, že keď iní vidia môj pozitívny prístup, napriek tomuto postihnutiu, ich problémy sa im javia menšie. A hoci mi je občas smutno, manželku si zatiaľ nehľadám, nechám to na náhodu.
Miloš Skalický
Foto: Marián Žiško, archív J. M.