tbalových ihriskách sa v poslednom čase akoby roztrhlo vrece. Minulý týždeň takto, pre problémy so srdcom, skonali dvaja futbalisti. Problémy však majú i ďalší. Slavomír Konečný (na snímke), ktorý hrával od malička futbal v Bytči, Žiline, Interi, bol mládežníckym reprezentantom. V roku 1995 sa s mužstvom do 17 rokov zúčastnil na majstrovstvách Európy v Belgicku. O dva roky neskôr sa mal stať ligovým futbalistom v tíme Žiliny. Podpísal profesionálnu zmluvu, ale prišiel osudný turnaj v Banskej Bystrici. Slavomír na ňom skolaboval a lekári mu zistili srdcovú vadu, kvôli ktorej sa musel veľkého futbalu vzdať.
Slavomír, aká je vaša diagnóza?
Hypertrofická kardiomyopatia. Je to zhrubnutie srdcovej svaloviny. Podobne, ako u Kamerunčana Foe-ho, ktorý na ihrisku zomrel, je to ľavá srdcová komora a medzikomorová prepážka. V komore je menší prietok a vzniká v nej väčší tlak. Ako keď je upchatá hadica. Je to dosť rizikové a športovci sú na to náchylní. Športové srdce je väčšie a hrubšie. Takisto tomu nepomáha, keď prechodia choroby. Bacily sa vychytajú na srdci, svalovina hrubne, stráca výkon a prestáva fungovať.
Kedy sa problémy prejavili?
Už ako malé dieťa ma sledoval kardiológ. Diagnostikoval mi šelest. Aspoň vtedy to tak nazývali. Možno neboli tak technicky vybavení, aby mohli určiť presnejšiu diagnózu. Vtedy tri štvrtiny chorôb srdca nazývali šelest. Hovorili, že by sa to malo upraviť vekom. Hrával som teda a nemal nijaké problémy. Prehliadky sme mávali každého pol roka a nezistili nič. Detailné vyšetrenie mi však spravili až keď som skolaboval. Až po tretej hospitalizácii v srdcovo-cievnom ústave mi určili diagnózu. Musel som byť pod záťažou na bicykli a až na mojom maxime mi zistili srdcovú vadu. Je to veľmi komplikované, pretože problémy so srdcom sú dosť skryté. Veľa ľudí, ktorí vrcholovo nešportujú, by nepovedalo, že sú chorí.
Ako často sa vám prejavy vracali?
Prvýkrát to bolo na tréningu v Bratislave. Robili sme série krátkych šprintov s gymnastikou. Najzaujímavejšie na tom je, že vždy, keď som skolaboval, stalo sa mi to vo fáze, keď som vydýchaval alebo sedel na lavičke. Nestalo sa to počas vypätia. Je to niečo podobné, ako naposledy Fehér. Len sa zohol a skolaboval. Nebol v šprinte. Druhý raz som odpadol na halovom turnaji v Banskej Bystrici, keď som hral za Žilinu. Tretíkrát počas pôsobenia v nižšej súťaži a poslednýkrát počas môjho individuálneho tréningu.
Kedy ste si povedali, že s tým treba niečo robiť?
Lekári mi zistili vadu po druhom kolapse. Robil som vtedy vstup do profesionálneho futbalu a potrebovali vedieť, ako na tom som. Myslel som si, že je to vyčerpanie. Problém bol v tom, že som mal len 19 rokov. Keď je človek mladý, neuvedomuje si riziká. Má cieľ, za ktorým celý život ide. Je to ťažké povedať si, že od zajtra nehrám, netrénujem.
Ako znel ortieľ lekára?
Vyvarovať sa extrémnej fyzickej záťaži, prejsť na pokojný režim a viac sa o seba starať.
Čo to znamenalo pre vás ako futbalistu?
Bolo to ťažké. Nie je to také, ako keď sa nehrá týždeň kvôli vyvrtnutému členku. Sú to rozhodnutia na celý život. Zmenilo mi to život a rebríček hodnôt. Stále som si to nepripúšťal a veril, že sa to nejako upraví, že to bolo len chvíľkové.
Hrávali ste ešte?
Po určení diagnózy som rok nehral. Po roku bol náznak, že by sa to mohlo o trochu zlepšiť, a tak som išiel hrať do Bytče. Ľudia okolo mali strach. Stále ma sledoval doktor Horanský. Veril som, že sa to nejako upraví a že by som mohol ísť vyššie. Bohužiaľ, to bolo stále na rovnakej úrovni.
Ako sa k vám zachoval klub?
V Žiline mi vychádzali v ústrety. V začiatkoch som o tom debatoval aj s Karolom Belaníkom. Chcel som hrať na vlastné riziko. Karol ma však odhovoril. Ešte tri roky som mal platnú profesionálnu zmluvu a bol som na hosťovaniach v nižších súťažiach. Potom sme ju však po dohode zrušili.
Rozhodli ste sa však pre trénerstvo...
Mám kvalifikáciu a rozmýšľam, že by som išiel na fakultu telesnej výchovy a športu. Zatiaľ ma to baví a mám chuť robiť s ľuďmi.
Aký je váš život bez vrcholového futbalu, na ktorý ste sa celý život pripravovali?
Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby som bol tam. Či by som bol taký istý, ako teraz. Či by ma to nezmenilo. Je to trošku ťažšie, aj keď sa cez to snažím preniesť. Ja som však na futbal nezanevrel. Chvíľku som mal aj také obdobie, že som na štadión nechodil, ale dnes na ligu chodím a fandím Žiline. Mám tam veľa kamarátov. Zmieril som sa s tým.
Čo vám napadne, keď vidíte zábery, ako hráči na ihrisku skolabujú?
Klamal by som, keby som povedal, že mne sa nemohlo niečo také stať. Veď sa aj stalo, lenže so šťastnejším koncom, pretože som sa prebral. Keď si človek domyslí dôsledky, je to ťažké. Myslím na rodinu a na to, či sa tomu nedalo zabrániť.
Nie je problém aj v prístupe klubov a v tréningovom procese?
Myslím si, že teraz už je v našom tréningovom procese viac odbornosti. Tréneri spolupracujú s lekármi a trénuje sa inak. Samozrejme, že vo vrcholom športe sa stále ide do extrémov. Myslím si však, že je to drina. Uznávam každého športovca, ktorý niečo dokázal. Samozrejme, že organizmus nie je stroj. Preťažovanie sa potom odzrkadlí buď v zraneniach, alebo v chorobách. Skolabovaní bolo nespočetné množstvo. My vidíme len tie, ktoré skončia tragicky. Myslím si, že veľa športovcov je niekedy so silami v koncoch.
Čo by ste dali za to, keby ste sa mohli vrátiť na vrchol?
Dal by som za to veľa. Rád by som na vrchole hral a robil by som to i za životné minimum. Michal Filek
Foto: autor
