hovný program Bocian pod záštitou Východoslovenského múzea v Košiciach, Spoločnosťou pre ochranu vtáctva na Slovensku a pracovnou skupinou Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Jedným z koordinátorov programu bola aj Škola ochrany prírody Varín pri Správe Národného parku Malá Fatra. Deti - od najmladšieho štvorročného účastníka Pavla Muchu z Dolnej Tižiny - mali možnosť prezentácie svojich prác výtvarnou, sochárskou alebo literárnou formou. Po výtvarných dielkach, vystavených v priestoroch Krajskej knižnice v Žiline, nasledovalo aj oceňovanie literárnych počinov malých autorov. „Kvôli vysokej kvalite a originálnosti zaslaných prác mala porota veľmi, veľmi ťažké rozhodovanie.“ hovorí Miriam Balciarová zo Školy ochrany prírody Varín. „Zúčastnilo sa 420 prác z takmer dvadsiatich základných škôl a gymnázií z okolia Žiliny. Účasť nás veľmi milo prekvapila. Dokazovalo to, že záujem detí na tému Bocian je veľký.“ Okrem informácií z prednášok si teda deti odniesli aj silné dojmy, ktoré ich fantázia pretvorila na milé a zaujímavé dielka. Posúďte sami.
Viete, čo trápi bociany, či o čom sa rozprávajú na svojej schôdzi? To nám prezradila Monika Nováková, žiačka 9. A zo ZŠ Varína, ktorá získala 1. cenu za poéziu na výstavke žiackych prác na tému Bocian, môj sused a priateľ. Piatačka Lucka Žabková zo ZŠ Gbeľany má zasa určite veľa fantázie a možno aj v skutočnosti videla ako bocian cvičí aerobik. A aký zaujímavý sen o bocianovi mala Mária Poliačková zo 4. ročníka zo ZŠ Lysica? Zadovážil jej 1. cenu v literárnych prácach (próza). A Lenka Vlčková, 4. A, ZŠ Oravská, Žilina, ktorá získala 3. cenu v próze, by vám porozprávala o tom, čo všetko zažil malý Klepko, keď zaspal a neodletel do teplých krajín. Mimochodom, bocian je vraj milionár, keď si dovolí chodiť do zahraničia na dovolenku, myslí si deviatačka Anna Gáborová zo ZŠ Varína.(ting)
Foto: autor
Bocian, môj priateľ
Išla som do školy. Chcela som od zlosti buchnúť bránkou, ale nakoniec som ju ani nezatvorila. Ani som sa neobzrela.
Cez pootvorenú bránku vznešene kráča bocian. Dlhý, červený zobák, čierno-biele lesklé perie a dlhočizné nohy. Ani sa nezastaví, kráča rovno ku kurínu. Bocian si ani nepýta povolenie, len začne veselo zobkať kukuricu. No a náš kohút a sliepky mu to láskavo dovolia. Bol by zobkal asi dlhšie. Ale objavila sa moja mama. „Heš, ideš ho!“ zakričala a vyprášila ho po chvoste. Na dvore ho zastihne oco a tiež ho odháňa. Bocian smutný-presmutný odchádza. Čaká ma neďaleko domu. Keď prichádzam, prihovorí sa mi ľudským hlasom. „Hladný som. Dáš mi niečo?“ „Pravdaže,“ odpoviem mu.
Nasypem mu plnú misku kukurice a on mi zdvorilo poďakuje. Hľadím naňho, ako sa napcháva. A tu... Otvorím oči, pretieram si ich, hľadám bociana... a... Vidím len moju izbu a paplón. Snívalo sa mi.
(Mária Poliačková)
Schôdza Bocianov
Zleteli sa múdre bociany
rokovať o svojom trápení.
Na vysoký komín posadli
A schôdzu takto otvárali.
Mňa trápi vypaľovanie trávy,
nenájdem v nej dostatok potravy.
Mňa trápia v močiari odpadky,
zlomila som si na nich opätky.
Nás trápi správanie sa ľudí,
zlá správa k nám prúdi.
Na miestach, kde sme hniezdili,
veľkú továreň postavili.
Preto ľudia, prosíme,
aj my tu patríme.
Aj nám patrí miesto na Zemi,
chceme tu žiť spolu s vami.
(Monika Nováková)
