dní, ich šťastné manželstvo však trvá už sedemdesiatyprvý rok!
Podľa dostupných údajov na začiatku marca 2004 žilo na Slovensku 5 380 050 obyvateľov. Tí najstarší sú už väčšinou vdovy a vdovci. Manželia, ktorí žijú spolu najdlhšie, sú s veľkou pravdepodobnosťou Mária a Peter Horčičákovci z Bytče.
Pred pár dňami sa v médiách objavila správa, že niekde na Slovensku žijú manželia, ktorí sú spolu už 65 rokov. Znelo to takmer neuveriteľne, a predsa manželia Horčičákovci z Bytče sú spolu už o päť a pol roka dlhšie. Cestou k nim som sa aj obával, či sa bude dať s nimi pozhovárať, ľudí v ich veku väčšinou trápia rôzne neduhy. Raz darmo, staroba – choroba. Veľmi ma však prekvapilo, že obaja sú ešte stále vitálni. Ani by ste nepovedali, že ona má 89 a on ešte o sedem rokov viac. Mária je čiperka, počuje výborne, tak vystupuje ako „hovorkyňa“ páru.
„Ako ste trávili detstvo?“ spýtal som sa ich na úvod. „Môj muž pochádza z deviatich detí, ja z desiatich, bola som zo všetkých najmladšia. Súrodenci nám už pomreli. Obaja sme mali šťastie na dobrých rodičov, dali nám, čo len mohli.“ Mária sa volala pred svadbou Gabajová. Obidvaja pochádzajú z Veľkého Rovného, kde chodili aj do školy. „Keď som bola malá, niektoré deti cez leto do školy nechodili, museli pomáhať na gazdovstve. Nás však vždy na vyučovanie pustili,“ pochvaľuje si, „otec najal aj slúžky, keď bolo treba. Dobre som sa učila, len rieky v zemepise boli pre mňa trápenie, ale učiteľ ma mal veľmi rád, lebo som pekne spievala,“ spomenie si Mária a hneď aj zanôti – „Mala som ja rukávce, dala som ich cigánce... “ „Ja som od štrnástich rokov bol drotárom v Brne,“ pridal sa Peter, „robil som, čo prišlo a do môjho dvadsiatehopiateho roku som všetky peniaze dával rodičom.“
„Spomínate si ešte na deň sobáša?“ zaujíma ma. „Bývali sme v jednej dedine, ale Veľké Rovné je naozaj veľké, ja som žil na jednom kopci, ona na druhom. Poznali sme sa osemnásť dní a hneď sme mali svadbu,“ smeje sa Peter. „Veru tak,“ prisvedčí Mária. „Chcel ma aj jeden bohatý, čo som sa s ním predtým poznala, ale už som mala v kostole ohlášky. Tak som mu povedala, že keď ma mieni pánboh požehnať, požehná ma aj s chudobným. V nedeľu pred svadbou bývali prv ,zvárky‘, v krčme bola hostina pre rodinu, sobáš sme mali potom v pondelok. Vyšlo nám pekné počasie, mala som parádny kroj, taký , ktorý sa nosil len vo Veľkom Rovnom. Svadobné dary sme nedostali, vtedy to bolo naopak – to práve nevesta musela dať svokrovi veľký koláč a na ňom košeľu. Svokre a krstnej mame som zase dala koláč s ručníkom – vlnákom.“ Brali sa z lásky 18. septembra 1933 – ona osemnásťročná, on dvadsaťpäťročný. „Zo svadobných obrúčiek mám teraz spravené zuby. Frištuk bol u zaťa, večera potom u mojich rodičov, veľa nás bolo, boli sme veľká rodina. Hrala nám cimbalová muzika.“
„Koľko máte potomkov?“ bol som zvedavý. „Máme dve veľmi dobré deti, dcéra Anna má 69 a syn Peter 60 rokov. K tomu osem vnukov, sedemnásť pravnukov a jedného prapravnuka,“ počíta Mária.
„Kde ste žili po svadbe?“ „Keď sme sa vzali, môj otec nám kúpil dom s roličkou, tak sme sa tam s mužom presťahovali. Elektriku sme hneď nemali, svietili sme petrolejkou a lampášom. Pred chalupou bola studňa, kde namiesto betónovej skruže bola časť hrubého bútľavého pňa – kadub. Aj my sme mali slúžky, veľmi ma mali radi, ani odísť odo mňa nechceli, pomáhali mi pásť kravy, nosiť drevo a batohy sena. Nebolo nám zle, mali sme aj prasce, býka, husi a neskôr sme si otvorili krčmu. Aj moji súrodenci mali obchody. Dvoch bratov som mala v Amerike.“
„A cez vojnu?“ „Veru sa veľa vo Veľkom Rovnom strieľalo! U nás bolo plno partizánov, aj mŕtvych som videla, nejakí u mňa istý čas bývali, prala som im, varila a potom ich zabili, vtedy sme si užili strachu.“
„Chodili ste celý život v kroji?“ „Veru, celý život,“ prikývla Mária. „Rada som sa parádila, v kostole si ma všetci obzerali, každý týždeň som mala čosi iné. Zo dva roky ale už do kostola nemôžem, noha ma bolí. Doma sa modlím ruženec, jeden som dostala od mamy prezidenta Jožka Tisa, tu kúsok od nás bývali.“
„Odkedy žijete v Bytči?“ „Pred dvadsiatimi rokmi sme sa pres-ťahovali ku vnučke, päť rokov už nežije. Každý deň sa tu niekto zastaví. Prečítame si noviny aj pozrieme televízor, všetkých politikov poznám. Zdravie nám slúži. Muž do osemdesiatky v nemocnici nebol a ja tiež len jediný raz, keď som si nohu zlomila. Obedy nám nosia z mesta, ale ja zjem všetko, koreň - kameň. A celý život máme s mužom zaužívané dať si ráno po štamperlíku domácej slivovice.“
„Ako ste spolu tých sedemdesiat rokov vychádzali?“ „Máme sa radi, ja mu vravím Peterko a on mne Mariška a včil aj babka. Nevieme o inom takomto manželstve, ani naši rodičia tak dlho spolu nežili. Muž väčšinu života robil v Brne, dcéru dva roky nevidel, ale bola som trpezlivá. V živote mi škaredé-ho slova nepovedal, ruku na mňa nepoložil, ani sme sa nepovadili. Dneska je už čudná doba,“ zamyslí sa pani Horčičáková nad rozvodmi, „čo je toto za svet, keď toľké baby od mužov uchodia? To za našich čias nebývalo,“ krúti hlavou. „My sme sa narobili, ale boli sme spokojní. Celý život mi bolo dobre.“
„A po čom ešte túžite?“ pýtam sa pred odchodom. „Prežili sme pekný život. Nám dvom už moc netreba. Vždy na jar sa chcem dožiť leta. V lete potom zimy a v zime jari. A tak to ide s nami rok za rokom.“ Miloš Skalický
Foto: autor
