pijského družstva. Aj túto sezónu potvrdzovala svoje kvality, keď na majstrovstvách sveta v Rakúsku každý zo svojich štyroch štartov pretavila do medailového umiestnenia. Iveta Chlebáková napriek tomu nemá ľahký život. Celú zimu je na cestách a doma na ňu čakajú dve dcéry.
Iveta, ako ste sa dostali k zjazdovému lyžovaniu?
V roku 1996 na svahu zbadali ľudia ako lyžujem a oslovili ma, či by som to nechcela skúsiť. Hneď som sa aj zúčastnila na majstrovstvách Slovenska. Pozdávala som sa im, tak si ma nechali v družstve. Dnes som členkou A tímu.
Aké je vaše postihnutie?
Som po amputácii ľavého predlaktia. Poranila som sa v roku 1983 na cirkulári pri pílení dreva.
Čo bolo najťažšie, keď ste opäť začínali lyžovať?
Predtým som lyžovala len rekreačne. Som však športový typ, takže som nemala problém znova začať. Začať jazdiť medzi bránkami si však vyžadovalo úplne iný prístup. Tréningy však spravili svoje a začala som obsadzovať popredné umiestnenia.
Čo pre vás znamená lyžovanie?
Je to pre mňa radosť, strach i trápenie. Lyžovanie ma motivuje tešiť sa na každý nový deň.
Ste známa osobnosť. Ako sa vyrovnávate s popularitou?
Nepripúšťam si ju. Nemám veľa času na to, aby som si ju nejako užívala. Aspoň zatiaľ. Beriem ju ako výsledok veľkej driny. Samozrejme, som rada, že som známa. Nijako ma to však neovplyvnilo. Prístup k iným ľuďom som nezmenila.
Ktoré úspechy si najviac vážite?
Určite sú to ostatné štyri medaily z majstrovstiev sveta vo Wild-schonau. Najviac ma potešila strieborná medaila zo zjazdu. Bol to výborný pocit stáť po každom štarte na stupni víťazov. Nedá sa to ani opísať.
Často cestujete. Máte čas na rodinný život?
Rodinný život v zimnom období žijem veľmi narýchlo. Mám najmä výčitky svedomia, že nestíham deti. Mama a otec sú mi však veľkou oporou a myslím si, že to zvládajú. Veľmi mi chýbajú a ja im. O to viac sa potom tešia, keď prídem s dobrými výsledkami.
Slovenský paralympijský výbor býva v zbieraní medailí oveľa úspešnejší, ako olympijský. Aj napriek tomu za nimi v záujme verejnosti zaostávate? Prečo je to tak?
Myslím si, že nie každého človeka osloví telesne postihnutý športovec. Sme troška v pozadí, pretože zdraví ľudia žijú v inom svete ako my postihnutí. Ja obdivujem zdravých ľudí, ktorí sa nám naopak obetavo a naplno venujú. Veľmi im za to vďačíme. Nie každý zdravý dokáže pracovať s telesne postihnutým človekom.
Lyžovať však nebudete večne. Čo budete robiť potom?
Je to pravda. Jednoznačne by som sa chcela ďalej venovať športovej činnosti minimálne rekreačne, prípadne pomáhať pri trénovaní lyžiarov. Možno by som išla pracovať do firmy k bratovi.
Michal Filek