á, obyvateľka obce Predmier pri Bytči, doma odpadla a pri páde utŕžila zranenia na tvári a zlomila si nos. Dcéra pani Chupkovej Marta Vráželová sa v náhlivosti obrátila na pomerne vzdialeného suseda Juraja Fapša. Takmer sa nepoznali, ale spoľahla sa na pomocnú ruku. Anna Chupková potrebovala rýchlu lekársku pomoc. Má 92 rokov.
Bytča - Vyrazili autom na pohotovosť do Bytče, kde im odporučili röntgen v Žiline. Keďže na pohotovosti im nemohli poskytnúť auto, Juraj Fapšo ich viezol aj do Žiliny. „Nebolo to nič, veď keď treba, prečo nepomôcť?“ hovorí Juraj Fapšo. Tón jeho reči sa však mení, keď spomína na prijatie v žilinskej nemocnici s poliklinikou. „Bolo to hrozné, ja som taký prístup ešte nezažil. Nevedeli sme, čo pani Chupkovej je, či nemá otras mozgu a podobne.“ Z krčného oddelenia celú trojicu poslali na röntgen. „Bola zima, pani Chupková bola podchladená, triasla sa, bola v šoku, kabát mala celý od krvi. V takom stave bolo pre ňu ťažké chodiť. Chcel som teda použiť jeden z odstavených vozíkov, aby sme ju na ňom odviezli.“ A tu bol kameň úrazu. Vozíky síce boli poruke, ale zam-
knuté reťazou o zábradlie. Dcéra Marta Vráželová si zo situácie odniesla podobný dojem: „Mama má už predsa roky, navyše to zranenie. Má slabé nohy, sotva sa na nich udrží. Bolo ťažké nám ju niesť, navyše sme dlho čakali, domov sme sa vrátili až ku polnoci.“ Keď však požiadali o vozík, sestričky im ho nevydali s odôvodnením, že slúži pre akútne prípady a nemôžu ho dať.
Juraja Fapša sa najviac dotkla ľahostajnosť personálu: „Vadilo mi to a mal pocit, že tam chýbala obyčajná ľudskosť, snaha pomôcť pacientovi. Niekto, kto si celý život platí poistku, nemá nárok ani na vozík. Nechceli sme ho predsa zneužiť, ale využiť.“ Riaditeľ Nemocnice s poliklinikou v Žiline Mikuláš Janček sa vyjadril: „Pokiaľ dôjde k situácii, keď má pacient dojem, že niektoré pravidlá nie sú dodržiavané, môže adresovať sťažnosť priamo na vedenie nemocnice. Musí však obsahovať dôkazné bremeno. Na základe toho môžem konať. Prirodzene, že v takom prípade by som vyvodil dôsledky, zvlášť v tejto situácii, keď nemocnica prechádza ozdravným procesom a relatívne je v nej nadbytok pracovníkov.“ Rovnako je presvedčený o tom, že nemocnicu treba chápať ako celok, jednotlivé oddelenia by mali mať k sebe bližšie a v prípade potreby neklásť prekážky, napríklad, pri použití vozíka z jedného oddelenia do druhého. Vozíky, ktoré chcel Juraj Fapšo použiť, sa nachádzali na prístupovej ceste k röntgenu. Na Krčnom, ušnom a nosnom oddelení takýmito vozíkmi nedisponujú, čo nám potvrdil primár Pavol Lukášek: „Pokiaľ však pacient vyžaduje odvoz v rámci vyšetrení realizovaných v nemocnici, zabezpečíme ho. Ochota z našej strany je, záleží len na konkrétnej situácii na oddelení.“ Práve v daný večer došlo ku komplikácii, keďže na oddelení sa operovalo, šlo o životzachraňujúci výkon a ostatní pacienti mimo ohrozenia života museli počkať. V dodatku zaznievajú záverečné slová Juraja Fapša: „Stačilo by len trocha ľudskosti. Poteší ma, ak sa to zlepší. Alebo si mám brať, keď pôjdem najbližšie do nemocnice, so sebou aj kliešte na reťaze?“ Dopĺňa ich vyjadrenie riaditeľa Mikuláša Jančeka: „Slušnosť správania sa k pacientom a etická stránka je rovnako dôležitá ako odborné schopnosti personálu. Je to alfou i omegou tejto práce.“ Nakoľko sa tieto slová napĺňajú v skutočnosti?(tr)
Foto: autor
