schádzajú k bohoslužbám veriaci Cirkvi bratskej. Kazateľom je Tibor Máhrik. Pochádza z Nitry, vyštudoval Technickú univerzitu v Bratislave, absolvoval teologické štúdiá v Belfaste, trojmesačné štúdium religionistiky v Izraeli. Je žiadaným rečníkom v oblasti problematiky partnerstva, komunikácie a psychickej manipulácie siekt a kultov. Pracoval 7 rokov v Chirane, a. s., Stará Turá, po Novembri 89 sa stal kazateľom. S manželkou Táňou má tri deti: Janka, Timoteja a Naďku. Jeho brat Ivan je rímskokatolíckym kňazom v obci Korňa na Kysuciach.
Pred šiestimi rokmi ste prišli do Žiliny ako kazateľ Cirkvi bratskej. Skúste predstaviť túto komunitu.
Cirkev bratská sa hlási k starokresťanským vyznaniam viery, k dedičstvu svetovej reformácie a k zásadám evanjelikálneho hnutia. Historicky nadväzujeme na duchovný odkaz Jednoty bratskej, ktorá vznikla v 15. storočí ako súčasť prebudeneckého hnutia v Európe. Jej posledným biskupom bol Jan Amos Komenský. Je to kresťanské spoločenstvo otvorené pre všetkých ľudí.
Občas vás môžeme vidieť na niektorých väčších akciách v košeli s typickým „katolíckym kolárikom“.
Súvisí to s históriou Cirkvi bratskej, ktorá bola v istom období ovplyvnená Presbyterskou cirkvou v Škótsku, kde môžeme bežne identifikovať duchovného v obchode, na letisku či na futbalovom štadióne - podľa modrej košele s kolárikom.
Na obrade v rímskokatolíckom starobylom chráme sa z píšťaľ organu šíri nebeská hudba, kňaz z tajomnej skrinky prisluhuje eucharistiu. U vás je to zrejme iné, bohoslužby sú v rôznych kultúrnych sálach, učebniach, vraj sa podáva rôzne kvalitný a rôzne vykvasený chlieb, väčšinou „nekóšer“ víno. Ako to teda je?
Miesto pre bohoslužby je dané stavom núdze, nie „typom zbožnosti“. Počas komunizmu sa kostoly nestavali, teologické fakulty boli minimalizované, ale cirkev žila a rástla. Mystika eucharistie? Určite nie je viazaná na zvuk organových píš-ťal ani na „skrinku“ či „svetielko“, alebo výšku gotického stropu klenby nad hlavou. Tajomné stretnutie s Ježišom v takých chvíľach možno zažiť rovnako na tichej lúke v lese, na brehu mora či v súkromí bytu ako aj v priestornom tichu katedrály. Kľúčom je srdce toho, kto prijíma „chlieb a víno“. Ak v ňom nie je viera, osobný vzťah s Bohom, pokora a tichosť pred Najvyšším, tak srdce ostane prázdne a nepremenené. Bez viery sú to len prázdne náboženské gestá. Forma bez obsahu.
Je Božím zámerom, aby bolo až tak veľa jeho cirkví, podcirkví, spoločenstiev, siekt?...
Boh založil Cirkev. Jednu. Je to spoločenstvo všetkých, ktorí Mu patria, ktorí uverili a zotrvávajú v osobnom vzťahu s Ním. V tom zástupe nájdeme ľudí rôznych rás, národov, kultúr, kontinentov. Cirkev tvoria konkrétni ľudia v konkrétnych historických súvislostiach podľa toho, aký inštitučný rozmer nesú. Fenomén siekt s Cirkvou nesúvisí. Sekta je deštruktívna, škodlivá, nebezpečná. Stojí na inom základe ako Cirkev. Boh sekty nezaložil.
Napriek tomu som sa už stretol s postojom, že Cirkev bratská je sekta. Vedeli by ste mi vyvrátiť toto tvrdenie?
Tento postoj pripisujem slabej rozhľadenosti a nevzdelanosti tých, ktorí tak zmýšľajú. Cirkev je jedno a sekta je druhé. Treba však povedať, že sektárskeho človeka možno stretnúť všade. Medzi bezdomovcami i bohatými, v lavici kostola či parlamentu, ba aj s kolárikom na krku. Tento jav súvisí s fenoménom psychickej manipulácie a ovládania iných ľudí. To je realita človeka.
Čo by ste poradili rodičom, keď ich dieťa upadne do skutočnej sekty, zhor-
ší sa mu radikálne prospech, prestane sa zaujímať o každodenný život. Aká je prvá pomoc?
Neurobiť žiadne radikálne vyhlásenia ani kroky, ktoré by prerušili kontakt s dieťaťom a okamžite vyhľadať pomoc odborníka. Bude ich čakať dlhá cesta získania stratenej dôvery a vzťahu lásky. Je však nádej, že sa to podarí. Sekty zasahujú aj dos-
pelých. Rozbíjajú manželstvá a rodiny, nezriedka „vytiahnu“ z obete celý majetok.
Prišli ste do Žiliny, mesta často omieľaného v médiách. Aké máte pocity v porovnaní s inými pôsobiskami?
Žilina sa mi páči, prirástla mi k srdcu. Všade tam, kde prichádzame, stretávame nových ľudí aj takých, aj onakých. Všade je priestor na lásku, pretože všade je núdza a bolesť, všade tiež možno nájsť priateľov a hodnotných ľudí. Moji priatelia na Slovensku i v zahraničí o Žiline vedia a veľa sa pýtajú. Ak si siahne na život 18-ročný chlapec na Hlinách, tak do 24 hodín mám e-mail hoci z druhého konca sveta o tom, že sa ľudia modlia za jeho rodičov a súrodencov.
V poslednej dobe začína byť moderný vzťah na skúšku, predmanžel-ský sex dokonca odporučujú niektorí odborníci z oblasti medicíny. Aký je váš názor?
Mal som možnosť stretnúť sa s odborníkmi na túto problematiku takmer z celého sveta. Z medicínskeho hľadiska je to neopodstatnené. Z teologického neprípustné. Zo sociologického pochopiteľné, ale výsledkami kontraproduktívne. Z psychologického vysvetliteľné, ale v dôsledkoch rozporuplné. Z civilizačného zaujímavé. Prečo? Kríza rodiny a s ním spojený fenomén predmanželského súžitia totiž je viac problémom západnej časti sveta ako východnej. Zákaz nič nevyrieši, ak nie je ponúknutá alternatíva. Živé kresťanstvo takou alternatívou je.
Ako to myslíte?
Lebo otvára cestu k porozumeniu podstaty človeka, jeho cítenia, jeho túžob a reakcií. Ponúka poctivý priestor, v ktorom sebazaprenie a rozkoš, sklamanie a radosť, zlyhanie a odpustenie prinášajú krásne a trvalé ovocie v manželskom vzťahu lásky a rodiny. Vzťah na skúšku je lákavý, ale je to slepá ulička, ktorá končí hneď za zákrutou. Je to výkrik človeka, ktorý túži po láske, ale nerobí k nej najmúdrejšie kroky. Niekedy za tou zákrutou je aj búračka...
Aký je váš príbeh viery?
Ja som uveril až na vysokej škole. Predtým som bol presvedčený ateista, hoci, kdesi hlboko som cítil podivné chvenie pri predstave, že by som mal na papieri vlastnou rukou podpísať vyhlásenie: „Viem, že Boh neexistuje“. To by som nikdy nedokázal. Smial som sa kresťanom, posmieval cirkvi, cvičil jogu, študoval ZEN... až jedného dňa sa ma Boh dotkol a začal konať v mojom živote zvláštne veci. Môj vnútorný svet i život nabral úplne iný kurz.
Čo majú robiť ľudia, ktorí ho kdesi v kútiku duše cítia, no napriek tomu ho nevedia nájsť?
Boh povedal: „Volaj ku mne a ohlásim sa Ti.“ To naozaj funguje. Pokiaľ nejaký človek chce nájsť Pána Boha, tak určite Ho nájde. Rozhovor so zrelým kresťanom, dobrá literatúra, čítanie Biblie... to všetko sú veci, ktoré sú dôležité, ale kľúčovým bude srdce toho človeka.
Ste známy ako veľmi schopný človek. Založili a viedli ste celoslovenský spevokol Eben Ezer, nahrali multimediálne CD, precestovali veľa krajín. Ako sa hudba snúbi s poslaním kazateľa?
Bez hudby by som bol vnútorne chromý. Hudba a duchovno patria k sebe. Jedno bez druhého prinesie sploštený priestor pre dušu človeka. Nie náhodou medzi absolútnou hudobnou špičkou je toľko muzikantov židovského pôvodu, ktorí svojou skvelou technikou dokážu zhmotniť spiritualitu starú 6 000 rokov.
Okolo kazateľa je množstvo slabých, zranených, často tápajúcich ľudí... Ako sa chránite pred možnými pocitmi pýchy, nadradenosti?
Pýcha ohrozuje každého človeka. Dá sa však s tým bojovať. V kolektíve i v samote. Keď sa dobre pozriem na ľudí okolo seba, vidím veľa takých, ktorí sú oveľa schopnejší a vybavenejší, ako ja. Keď ostávam sám, dobiehajú ma spomienky. V nich sa zrkadlí obraz môjho sebacentrického „ja“, ktoré pácha zlé veci a zanecháva za sebou nesplnené sľuby, nedotiahnuté práce, slová, ktoré zranili, mlčanie, ktoré nepovzbudilo.
Prejdime z osobnej roviny do verejnej. Ako vnímate angažovanie sa cirkví ako inštitúcií v politike - nedeľný predaj, presadzovanie povinného vyučovania náboženstva na školách...
Cirkev je organizmus, ale aj organizácia, preto v demokratických krajinách vstupuje do organizačných i právnych vzťahov s ktorýmikoľvek inštitúciami a slobodne sa vyjadruje k celospoločenským otázkam. Nie som však zástanca toho, aby sa cirkev vyjadrovala „silovým“ alebo „nátlakovým“ spôsobom. Bližší mi je tzv. „občiansky princíp“, kedy ľudia vnášajú kresťanské hodnoty do života spoločnosti prirodzeným spôsobom ako súčasť svojho bežného života vo firmách, obchodoch, kluboch či politických stranách a komunikujú tak názory a postoje svoje a nie cirkvi. Z toho pohľadu nevnímam vyjadrenia cirkví k nedeľnému predaju a vyučovaniu na školách ako najšťastnejší spôsob vstupu do verejnej diskusie.
Má mať cirkev svoju politickú stranu?
Hoci si myslím, že cirkev má byť v politike a politika nemá byť v cirkvi, neviem si celkom dobre predstaviť, akým spôsobom by taká politická strana chcela naplniť biblické posolstvo „milujte svojich nepriateľov a dobrorečte im“ napríklad pri svojej volebnej kampani. Cirkev určite nemá mať politickú stranu.
Blíži sa Veľká noc. Čo pre vás znamená?
Priznám sa, že „šibačky a oblievačky“ mi boli cudzie odmalička. Veľkonočné sviatky sú plné krásnych symbolov. Pre niektorých sú to sviatky jari, dni voľna a turistiky, pre iných sviatky ľudových zvykov, pranostík či dni baburiatok a nádherných maľovaných vajíčok. Pre všetkých kresťanov na celej zemi však tieto sviatky zostanú spojené s pašiovým príbehom, ktorého historické udalosti dávajú skutočný zmysel Veľkej noci. Veľký piatok, teda umučenie a smrť Božieho Syna na jednej strane a veľkonočné ráno s radostným posolstvom anjelov pri otvorenom hrobe: „Niet Ho tu, lebo vstal z mŕtvych...“, bude aj tento rok základným rámcom môjho rozjímania nad vrcholnou udalosťou v dejinách ľudstva.
Čo by ste popriali na záver našim čitateľom?
Čitateľom Žilinských novín prajem požehnané veľkonočné dni a pozdravujem ich myšlienkou: „Radšej zapáliť malé svetielko ako nadávať na tmu“. Ľubo Bechný
Snímka: autor
