Všetko, čo chcete počuť
dobný redaktor prvého žilinského rádia Frontinus Štefan Šprocha, zvaný Steevee.
Hoci len malé percento z nás vie pochopiť, ako sa môže zvukovými vlnami k nám dostať hlas zo vzdialenosti i niekoľko sto kilometrov, aj tie najmenšie deti vedia zapnúť rádio. Ako prvý vysielal rádiové signály taliansky fyzik Guglielmo Marconi v roku 1894. Pravidelné rozhlasové vysielanie na Slovensku začalo 3. augusta 1926. Dnes je rádio najrozšírenejšie médium. Počúvame ho v domácnostiach, autách, obchodoch, na záhrade, ba aj tam, kde nie je zavedená elektrina. O práci moderátora nám porozprával jeden z nich, Štefan Šprocha.
Počiatky Pochádzam z Považskej B
ystrice. Moja mama pracovala tiež v rozhlase, takže jablko nepadlo ďaleko od stromu. Základy moderovania som získal na strednej škole, kde som založil školský rozhlas a na vysokej škole, kde som robil v internátnom rádiu. Ale za profesionálne skúsenosti vďačím rádiu Frontinus, v ktorom pôsobím už štyri a pol roka.
Frontinus Názov tohto rádia je podľa muža menom Sextus Iulius Frontinus. Bol to veľmi prispôsobivý spisovateľ, vojak a správca rímskych vodovodov. Vysielame od novembra 1993 a pokrývame územie od Považskej Bystrice po Ružomberok. Okrem slova a hudby pre tento reg-
ión šírime naším signálom napríklad aj presný čas.
Naživo 24 hodín Za deň sa nás v štúdiu pri mikrofóne vystrieda aj šesť. Okrem hitparády, ktorú vysielajú dvaja a koncertov na želanie, s ktorými nám pomáhajú naši poslucháči, robí každý všetko sám, takže som moderátor a zároveň aj technik. Naživo vysielame aj v noci.
V štúdiu Kto navštívi naše štúdio, čuduje sa, že má len šestnásť metrov štvorcových. Také sú všetky rozhlasové štúdia. Je v ňom zvuková technika, pohodlná stolička a špeciálne odhlučnené steny.
Ráno Do práce sa vždy teším. Na ranné vysielanie vstávam už o tretej hodine. Budí ma mobil, nebudím sa na zvuk rozhlasu. Najväčší dôraz na vysielanie kladiem ráno od 6.00 do 7.00, keď sa ľudia prebúdzajú do nového dňa a ladia si rádio. Vtedy sa väčšinou rozhodujú, čo budú počúvať počas celého dňa.
Večer Mnohí sa domnievajú, že neskoro večer do rádia volajú len noční strážnici, policajti či požiarnici. Pravdou však je, že pred spaním sa veľa ľudí trápi a keďže sa nemajú s kým pozhovárať, volajú k nám. Vtedy sme zároveň aj linka dôvery – pre nich sme často jediní, ktorí sú ochotní im pomôcť a poradiť.
Spätná väzba Je príjemné rozdávať ceny v súťažiach, mám radosť, keď nám poslucháči volajú. Počúvanosť je ich odpoveďou na to, že je naša práca dobrá. Niekedy ma mrzí, že ich nevidím, ale ich okamžitá reakcia po vyhlásení súťaže poteší. Volajú nám až z Banskej Bystrice a keďže nás môžu počúvať aj cez internet, ozvali sa nám i z Kanady.
Zákerné ticho Moderátor musí mať všeobecný prehľad o všetkom dianí, musí vedieť improvizovať, mať dobrú pamäť, výslovnosť, musí byť výrečný a pohotový. Ale aj tak sa nám občas podarí nejaká skomolenina. Ja som napríklad povedal „Obetný dom smútku“ (obecný), „Považská guléria umenia“ (galéria), „Ak chcete sedieť“ (vedieť). Oveľa horšie ako brepty je však vo vysielaní ticho. Aj päť sekúnd je vtedy nekonečne dlhý čas.
Vzhľad nepodstatný Je výhodou rádia, že nás poslucháči nevidia, a tak nemusíme až tak vzorne dbať o svoj výzor. Napriek tomu musím byť neustále pripravený na okamžitý rozhovor s niekým. V štúdiu máme aj web kameru, takže cez internet je možnosť nazrieť k nám do štúdia. Ľudia si nás vždy nejako predstavujú a keď nás potom osobne spoznajú, väčšinou sú veľmi prekvapení.
Mimo pracovnej doby Keď nie som v štúdiu, žiadne rádio nepočúvam, neoddýchol by som si. Presne totiž poznám zákulisie a zbytočne sa sústreďujem na prípadné chyby a technologický postup. Rád moderujem športové podujatia, promoakcie a akcie charitatívneho charakteru, ako napríklad nedávno organizovali Žilinské noviny pre detskú ortopédiu.
Ľudia sú rôzni Tým, že vysielame naživo, berieme na seba riziko, že výnimočne do éteru volajúci povie dačo nevhodné. Ale väčšina poslucháčov je milá. Rozhovory som robil aj s viacerými známymi osobnosťami. Najlepšie sa mi spolupracovalo s Richardom Müllerom, Janou Kirschner, Evou Mázikovou alebo Oľgou Záblackou.
Až do dôchodku Rozhlasové vlny sú úplne všade okolo nás. Ale hoci sú na rádiu mnohí závislí, niektorí ho majú pustené len v pozadí ako zvukovú kulisu a aktívne ho nepočúvajú. Snažíme sa ľuďom preto ponúkať „všetko, čo chcú počuť“ a snažíme sa to robiť úprimne a poctivo. Je nádherné, že pri vôli byť stále aktívnym človek nestárne, ale zrie, rozvíja sa. S poslucháčmi komunikujem rád, aj keď na seba nevidíme a mnohí sa s nami lúčia – dovidenia!
Miloš Skalický
Foto: archív Š. Š.