rokov
Kôň zdomácnel asi pred šesťtisíc rokmi. Pôvodne ho chovali na mäso, neskôr využívali v poľnohospodárstve, na jazdu, na lov, vo vojne i pre zábavu. Pre mnohé národy znamenal životnú nevyhnutnosť a panovníci sa s koňom aj pochovávali. Dnes slúži predovšetkým na športové vyžitie. Desiatky robustných ťažných koní boli kedysi vo všetkých slovenských dedinách. V obci Svederník dnes žije len jediný, chová ho 74-ročný František Jakubčík v osade Marček.
Voly boli silnejšie
Jój, tu bolo prv koní, aj za kopcami! Voľakedy sa vozilo tiež na voloch, tie boli silnejšie. Síce šli pomalšie, no na konci života poslúžili aj do hrnca. Veľa koní tu vzali gazdom cez vojnu Nemci. Ja chovám kone presne päťdesiat rokov. Tento Pejo je už môj pätnásty, má dvanásť rokov a vyše šesťsto kíl.
Nemám ho len pre parádu
Keď ideme na jar alebo v jeseni orať, vstanem už o štvrtej ráno. Ošírovať ho musím v maštali, trvá to tak štvrť hodiny. Každý kúsok postroja má svoj význam. Prielohy sa orali ťažšie, vtedy sme spriahali dokopy dva kone – do záprahu. Proti technike majú výhodu, že sa dostanú aj do neprístupného terénu a pri oraní nevynechajú žiadnu časť poľa. Ej, nejednu brázdu som pluhom vyoral! V lete zvážam na rebriniaku seno a cez zimu do kopcov na saniach vyvážam hnoj. Vtedy koňovi chvost zapletiem alebo mu z neho odstrihnem, aby si naň nestúpil. V lete však s ním oháňa muchy. Prv, keď sme chodili tichučko po zasneženej ceste jeden za druhým, všetky kone boli ovešané vencami rolničiek a krásne zvonili. Kôň sa dobre osvedčil aj pri ťažbe dreva, vyťahujem s ním z lesa stromy. Keď zapriahnem ťažké drevo, veru sa mu aj nohy podlomia. Robí sa do samej tmy, a tak nečudo, že je večer „narobený ako kôň“.
Nezbijem ho, ako je rok dlhý
Bič so sebou beriem, ale ho nepoužívam. Pejo je vycvičený, aby reagoval na konské povely. Slovník koní je neveľký: slovo hatta znamená vpravo, čihi vľavo, pŕŕ alebo aj hóó značí zastaviť, vijo je vpred a spiatočka curig. Ešte jeden povel používam – vijó kroček, to keď má postúpiť len jeden krok. Ale niekedy stačí len cuknúť opratami a on už vie. Kôň počuje dobre a poslúcha aj cudzieho. Myslím, že vidí všetko dvojnásobne veľké. Aj mňa.
Kôň má konskú pamäť
Oral som raz v Dlhom Poli. Na druhý deň som šiel s koňom zase cez tú dedinu a on už automaticky zatočil opäť do toho dvora. Ako si to mohol zapamätať, fiškus! No, napriek svojej veľkosti sa zľakne aj maličkej myši. Niektorým plachým treba dávať klapky na oči. Bojí sa kamiónov, lebo sú ozrutné a trepocú plachtami. Vyľakajú ho hlasné rany delobuchov, prudké svetlo, oheň, ale i tieň alebo prasa. Spanikári, odtrhne sa a zbabelo ujde. Pejo sa raz tak vyľakal vyplašeného drozda, že mi ušiel z lesa s drevom až domov. Zdá sa mi, že má čuch lepší ako pes. Zvetrí ma zďaleka a radosťou erdží. Inak je kôň to najčistotnejšie zviera. A fajnové! Zo špinavého riadu sa nenapije a radšej zomrie od hladu, akoby sa dotkol potravy, ktorá mu nevonia. Kŕmim ho senom, trávou, ovseným šrotom, pochutí si na jablkách, burgyni a občas dostane i cukrík.
Treba sa oň aj starať
Trikrát denne mu podstielam, kydám hnoj z maštale – ten si berú ľudia na uhorky. Musím ho česať, kefovať, umývať. Keď nevozí, občas sa s ním prebehnem, aby nevyšiel z cviku. Ak ho pustím, vyváľa sa roztopašne na dvore v snehu alebo v prachu. Dva razy ročne ho treba dať prekovať k kováčovi do Diviny. Niekedy, keď stratí podkovu, tam idem aj častejšie.
Pozor na úrazy!
Kôň môže človeku aj nepekne ublížiť, ak ho nepozná alebo sa naľaká. Mňa pred tridsiatimi rokmi tak kobyla kopla do nohy, že ešte teraz tam mám hrču. Schádzal som z voza a nechtiac som sa jej dotkol chvosta. Niektoré zase hryzú. Ale stáva sa, že sa sám zraní. Mne raz kôň zapadol po bachory do pareniska, mali sme čo robiť aby sme ho dostali von. Jedna moja kobyla si zlomila nohu, keď ťahala drevo, dali sme ju hneď utratiť, veď načo je komu chromý kôň?
Konská saláma je sladkastá
Vek koňa sa u nás počíta od
1. januára, bez ohľadu na jeho narodenie. Niektoré kone robia ešte aj tridsaťročné. No starý kôň je už vysilený a spáva postojačky opretý o stenu, bojí sa, že už nevstane. Keď som bol malý chlapec, bol u nás na Marčeku aj konský cintorín. Vozili tu uhynuté kone a viete, čo je to kopať jamu pre koňa? Celý život som robil sprievodcu vo vlaku, preto bola žena rada, keď som doniesol nejakú tú korunku naviac. Žiadny furman však s koňom nezbohatne. Kôň musí žrať stále, aj keď niet roboty.
Moje jediné potešenie
Dvanásť rokov som vdovec, zle sa mi žije, všetko musím robiť sám. Nedávno som stratil aj druhého syna. Koľko razy mi je aj do plaču. Ľudia sa ma pýtajú, reku, či mi je to treba, takto sa lopotiť. Lenže koník je moja jediná radosť, je to môj koníček. Poslednú dobu tieto pracovité zvieratá nahradili silnejšie autá a traktory, ale ja ich mám radšej. Keď ticho kráčam v poli za koníkom, pofukuje vetrík a pluhom režem brázdu, nebombarduje ma pri tom hluk motora, nehučí a nedymí mi stroj. Odchoval som už aj žriebätká. Jedna žrebná kobyla do poslednej chvíle orala a ožrebila sa rovno do brázdy, v káre sme to mladé z poľa odviezli.
Motory sú síce silné, ale to maličké žriebä je pre mňa najväčšie potešenie. Také traktor nevytvorí veru nikdy.
Miloš Skalický
Foto: autor, archív F. J.
