ejších
a najnáročnejších textilných techník
Medzi najpozoruhodnejšie prejavy slovenského ľudového umenia patrí čipkárstvo. Na Slovensku je známe vyše štyristo rokov. V polovici 19. storočia sa zavedením strojovej výroby a zmenou módy záujem o ručne pletené čipky znížil, až upadol takmer do zabudnutia. Keďže náš región tradíciu paličkovania nemá, opýtali sme sa naň 57-ročnej čipkárky Kataríny Búranovej zo Žiliny.
Nosili ste ako dieťa čipkovaný odev?
Nenosila. Ani moja mama, ani stará mama. Bývali sme v Žiline, tak sme boli „mešťania“. Ale k textilu som mala blízky vzťah, všetkým bábikám som odmalička šila šatôčky a už ako dvanásťročná som chodila na ľudovú školu umenia. Prvú čipku som však spravila až na umeleckej priemyslovke v Bratislave. Niekoľko rokov som potom pracovala v odevníctve.
Kde všade sa v minulosti používala čipka?
Na krosnách bolo možné utkať len úzky pás látky, čipka sa využívala ako spojovací materiál. Prišívali ich na okraje rukávov, lemy sukní i golierov. Ľahšie bolo totiž vymeniť zodratú čipku ako napríklad celý rukáv. Používali sa aj na šatky, čepce a svadobné šaty. V domoch zdobili záclony, posteľnú bielizeň i obrusy. V kostoloch boli súčasťou obradného rúcha kňaza a oltárnych plachiet. Krásne boli aj bábätká v čipkovaných perinkách.
Aká priadza sa používa na paličkovanie?
Voľakedy sa paličkovalo z ručne spriadanými ľanovými, konopnými a žihľavovými niťami. Vlnená, hodvábna a bavlnená priadza sa používa ešte aj dnes. Pre väčší kontrast sa striedajú nite jemné a hrubé, matné a lesklé.
Ktoré pomôcky potrebujete k práci?
Paličkujem na čipkárskom valci položenom na podstavci. Je to návliečka plnená pilinami alebo pieskom. Nite splietam pomocou špeciálnych drevených paličiek – kleplí. Ich množstvo závisí od vzoru čipky, už som robila i so sto paličkami, ale niekedy ich treba aj tisíc. Vtedy sú nite také tenké, že ich ani nevidieť. Ďalej potrebujeme špendlíky, veľa špendlíkov, ja použijem na jeden obrázok aj vyše dvesto. Na valec pripneme papier s predkresleným vzorom, navlečieme nite a môžeme začať. Predlohu a farbu priadze si vyberie každý podľa svojho vkusu. Niekto má radšej hustejšie vzory, iný redšie, niekto motív z rastlinnej ríše, iný zvieratká či geometrické tvary. Inšpirácia sa dá nájsť aj na zamrznutom okne a veľkým zdrojom poznania sú portréty starých majstrov.
Pracujete aj bez predlohy?
Kto paličkuje dlhšie a získa patričnú zručnosť a predstavivosť, skôr či neskôr prejde od kopírovania k vlastnej tvorbe motívov. Dokonca neopakujem ani sama po sebe. Ja skôr ako klasickú čipku robím nástennú dekoráciu. Viac kusov robím len vianočných a veľkonočných pozdravov. Som už na dôchodku, trošku si tým privyrábam. Moje výtvory sa takto dostali aj do Dánska, do Ameriky, ale vždy mi je za nimi veľmi ľúto. Mala som raz objednávku na sto vtáčikov. Mesiac a pol som ich robila, už som pri tom aj „čvirikala“, no keď som skončila, aj mi bolo za nimi smutno. Vyrábam i paličkovanú bižutériu – náušnice, náramky, šály, ozdoby do okien... Najväčší môj výtvor som robila s prestávkami vyše tridsať rokov. Visí mi v byte na stene, je to svätý Juraj a má vyše metra.
Ako možno dnes využiť tradičné ľudové čipky?
Čipky sú súčasťou blúzok, večerných a spoločenských šiat, tašiek i obrusov. Veľa sa uchovávajú v krojoch tanečných ľudových súborov, v múzeách a skanzenoch.
Majú dievčatá a ženy záujem o paličkovanie?
Áno, dnes vznikajú kluby paličkovanej čipky pomaly v každom meste, aj tam, kde bola v minulosti táto technika neznáma. Poriadajú sa rôzne trhy a výstavy. Aj v Žiline, na Hornom vale v priestoroch predajne ľudovo-umeleckých výrobkov Anička, je inštalovaná moja výstava Znovuzrodenie, na ktorú pozývam všetkých čitateľov Žilinských novín. Výstava potrvá do konca mája a jej súčasťou je celodenné vyučovanie paličkovania a možnosť vyskúšať si, ako sa prv tkalo na krosnách.
Aké chyby robia začiatočníčky najčastejšie?
Paličkované techniky nie sú náročné i keď si dievčatá spočiatku mýlia ruky – iné je preložiť a iné krížiť. Niektoré sú však netrpezlivé a chcú to vedieť ihneď. Ja sa ponáhľam až pred ukončením. Celú dobu pozerám na opačnú stranu diela a preto som na záver už nedočkavá.
Prečo sa venujete práve takejto náročnej ručnej práci?
Paličkovanie je to, čo ma baví najviac. V dnešnom pretechnizovanom svete je to výborný spôsob ako si oddýchnuť. Môžem pri tom myslieť na hocičo, aj na veci, ktoré s paličkovaním nesúvisia. Netvorím len počas dlhých zimných večerov, ale po celý rok. Keď ma kopne múza, vydržím pri tejto práci aj desať hodín denne, ba aj celú noc. Bez čipky už nemôžem byť, paličkujem štyridsať rokov a budem paličkovať, kým mi budú prsty a oči slúžiť.
Miloš Skalický
Foto: autor