esne pred 101 rokmi.
Detstvo prežila Anička v peknom murovanom dome tesne pri rieke Rajčianke. Mala päť súrodencov, všetci sa dožili vyše osemdesiat rokov. Keďže otec chodil s bratmi pokrývať domy až do Viedne či Budapešti, nejaký ten peniaz aj za najväčšej biedy doniesol, a tak hladom netrpeli. "Ako dievča ma volali Rybička," spomína oslávenkyňa, "pretože som veľmi rada v Rajčianke chytala ryby a raky."
"Bola to výhoda, bývať hneď vedľa rieky, chodili sme sa tam ráno a večer umývať. Prali sme v nej aj šaty, kedysi bola čistejšia ako teraz. Len keď sa v daždi zdvihla voda, vtedy sme mali strach, že nás vytopí." V škole sa Anna učila ešte po maďarsky. Rada hrávala divadlo a v kostole spievala vo farskom zbore. "Keď sme si jednu Veľkú noc nacvičili latinskú pesničku, ľudia na chórus hrozili, lebo nám nerozumeli," smeje sa. Na ďalšie štúdium už nebolo peňazí. Niekoľko rokov nahrievanými kulmami ondulovala vlasy rajeckým paničkám. Vtedy to bola veľká móda. Potom sa naučila šiť a šila už celý život. Mama jej zomrela 88-ročná, otec 62-ročný. V dvadsiatichsiedmich rokoch sa zahľadela do očí Štefana Súľovského - elektrikára z Rajeckých Teplíc. Pri sobáši od neho dostala obrúčku s nápisom STEFI 1930. "S mužom sme si vraveli Pišta a Hanka. Po svadbe sme šesť rokov bývali v prenajatom dome pri rajeckom kostole, a tak som vždy vedela, koľko je hodín. Prvá dcéra sa mi narodila po roku, presne na obed, na veži práve odbíjalo dvanásť." Potom porodila ešte dve dcéry a v roku 1936 sa presťahovali do Žiliny. "Mala som pekné manželstvo. Žili sme pokojným rodinným životom. S mužom sme si dobre rozumeli a do roku 1977, keď ako 76-ročný zomrel, sme pochodili spolu kus sveta." Pamäť jej slúži dobre: "Keď za prvej svetovej vojny maďarskí žandári viezli po Rajci na voze obilie, rýchlo sme sa skrývali do dvorov, aby nás nepobrali. Cez druhú svetovú vojnu sme odišli bývať do Rajca, ale tam bolo ešte horšie ako v Žiline. Mesto bolo obsadené partizánmi, potom Nemcami. Kopu mŕtvych som vtedy po poliach videla. Dva týždne pred oslobodením sme bývali v Žiline spolu s ostatnými susedmi v pivnici, lebo črepiny zo striel lietali až do nášho bytu. Bola som odvážna. Zatiaľ, čo oni boli dole, ja som vyšla k nám na tretie poschodie a uvarila som im dobrý obed. To sa potešili. A čudovali!" Veru, prežila dve vojny a okúsila rôzne spoločenské systémy. Ale nesťažuje si. "U nás bol stále niekto na návšteve. Všetkých som rada vítala, nemali sme žiadnych nepriateľov." Kamarátky jej už pomreli, no od troch dcér má sedem vnukov a dvanásť pravnukov. Majú ju radi, často k nej chodia a nepovedia jej ináč, len staruška, starušenka. Veľmi rada má oslavy. Keď sa zíde celá rodina, vtedy je vo svojom živle. Posledné roky býva u najstaršej dcéry Oľgy Brosovej. Tá hovorí: "Mama s otcom často chodila na zábavy, veľmi rada tancovala. Keď bola pred tromi rokmi na vnučkinej svadbe, nesedela ani minútu. V jednom kuse sa zvŕtala, až do tretej hodiny ráno, čiperka. Ani mladší už nevládali. A keď pri odčepčovaní odhodila nevesta za seba závoj, tak padol na ňu, to sme sa zabavili!" Hudba je Annine veľké potešenie. Aj keď sa pri chôdzi už podopiera paličkou, počuje ešte výborne. Sama si vie zapnúť CD prehrávač a pustí si ľudovky. Pamätá si aj maďarské pesničky z mladosti a spieva tak hlasno, až pri tom zachrípne. A ako trávi deň? Dopoludnia sa na gauči modlí za celú rodinu. Vtedy si jej dcéra porobí, čo treba. Na obed si najviac pochutí na rezancoch s tvarohom alebo mäsom s ryžou. Rada má aj sladkosti, napríklad krupicovú kašu. "Za obedom posledné roky musí mať štamperlík," prezrádza na ňu pani Oľga. Poobede sa modlí pre zmenu na fotelke. Potom počúva "jubilantov" a sleduje všetky seriály. Keď je pekne, posedí si v parku alebo ju vezmú na záhradku. Večer si vždy pozrie správy. Aj si pohundre: "Aký neporiadok je teraz, to tak kedysi nebolo." Pred spaním musí zjesť dve tabletky na spanie. "Má skrátka svoje rituály," vysvetľuje jej dcéra. V jeseni života jej spoločnosť robí aj čierny dvanásťročný pudlík Riki. Starkú má veľmi rád, lebo ho kŕmi maškrtami. Svoj vek si Anna vôbec nepripúšťa.
A čo ešte očakáva od života? "Len aby bol pokoj. Mne nič nechýba. Mám dobrú dcéru a mám dobrého zaťa. Pekne sa o mňa starajú. Všeličo som prežila. Keď som bola v roku 1950 u liečiteľky na Orave, predpovedala mi, že sa dožijem osemdesiatky. Veštkyňa dávno nežije a ja mám už stojeden rokov," zasmiala sa Anna srdečne.
