sme v k zícia. Riaditeľkou Mestského divadla v Žiline. Elena Dikošová (37).
Podeľte sa s nami o vaše spomienky na detstvo...
Mám mladšiu sestru Katku, na ktorú som sa veľmi tešila... Dlho som bola jedináčik. Chcela som staršiu sestru, ale bola som vďačná aj za mladšiu. Bývali sme na sídlisku neďaleko školy na Závaží a polovica spolužiakov bola aj susedmi. Keď ma už nebavilo voziť sestru v kočiari, tak som ju na hodinu požičiavala za kolieskové korčule. Každé leto sme trávili u starých mám, v Terchovej a na Vyšných Kamencoch. Myslím si, že som bola dobré dieťa. Môžem to posúdiť aj podľa sesternice a bratrancov, ktorí boli temperamentnejší.
Aká ste boli žiačka?
Myslím, že skôr dobrá a vzorná, taká "pionierka". Priťahovali ma recitácie, obehala som asi všetky Puškinove pamätníky a Hviezdoslavove Kubíny. Na strednej som sa dostala k divadlu hneď v prvom ročníku. Začínala som od piky, samozrejme, v divadle Maják, pomáhala som pri svetlách. Prvá väčšia úloha prišla, keď vypadla herečka v predstavení Buratino. Umelecký šéf Tomáš Rosický bol zúfalý, bolo skúškové obdobie, tak úlohu navrhol mne. Predstavenie bolo veľmi úspešné a ja som už zostala na javisku. Robili sme vtedy všetci všetko, prešla som vlastne celým divadlom, od osvetľovania po šitie kostýmov, predávaním predstavení, vyberaním tržby či maľovaním reklamy. Na to obdobie rada spomínam.
Aké je pre riaditeľku divadla prekračovanie čiary medzi javiskom a hľadiskom?
Prešla som celým vývojom di- vadla. Od čias, keď sa Maják profesionalizoval a my sme sa presťahovali do dnešných priestorov. Všetko tu bolo iné, začínali sme prakticky nanovo a ja som sa ešte stala riaditeľkou. Je to už vyše osem rokov. Spočiatku som hrávala pomerne často. Dnes je to už ťažšie. Mám pocit, že v divadle je stále viac práce a musím sa priznať, že keď hrám, nikdy sa od toho neviem celkom odpútať. Hrávam menej, no cítim, že mi to chýba.
Za akú riaditeľku sa považujete? Nespôsobuje vám problémy byť občas nekompromisná?
Áno, občas. Myslím, že som skôr sociálny typ. Mnohokrát robím kompromisy, niekedy je to podľa mňa nutné, no niekedy by som možno mala byť tvrdšia. Viem však, že divadlo drží práve jadro ľudí, ktorí nehľadia na čas a prácu, vždy dajú všetko a držia spolu.
Ste skôr introvert alebo extrovert?
Skôr introvert.
Je to výhoda?
Ako v čom. Na jednej strane mi vyhovuje byť sama. Je to možno aj tým, že som obklopená ľuďmi. Som navyše znamenie vodnár, takže raz to cítim tak, raz naopak. Som náchylná veriť vlastnostiam svojho znamenia.
Ako relaxujete?
Mne sa stal koníček povolaním. Kým to bol koníček, relaxovala som divadlom. Boli sme skvelá partia, klasické amatérske divadlo - bolo to aj o kolektíve. Tým, že sa mi divadlo stalo zamestnaním, zmenilo sa to. Relaxujem skôr pri časopisoch - bez mučenia sa priznávam, že pri bežných ženských magazínoch. Som televízny maniak, takže prvé, čo kupujem, je mesačný televízny program. Ale vo voľnom čase som začala chodiť na jógu do pohybového centra Labyrint.
Ste človek, ktorý sa díva do minulosti alebo je to pre vás uzavretá kapitola a máte pred sebou budúcnosť?
Samozrejme, že s kolegami máme spomienky, ale myslím na budúcnosť.
Aké sú teda vaše plány?
Čoraz viac si uvedomujem, že divadlo nemôžu ťahať len ľudia z bývalého Majáku. Chcela by som do divadla pritiahnuť nových ľudí zo škôl, máme tu už aj nové tváre. Je to však náročné, samozrejme, že to stojí hlavne na financiách a divadelnom zázemí a že meno divadla sa nedá vybudovať za tri roky. Ale je to náš cieľ. A verím tomu, že sa to splní. Na budúcu sezónu máme v pláne dve celovečerné predstavenia pre dospelých, ale aj rozprávky pre deti, rovnako ako predstavenia v malej, experimentálnej scéne.
Ste spokojná s dnešným stavom divadla?
Spokojná? Asi by bolo presnejšie povedať, že si vážim, čo sme spolu doposiaľ urobili.
