Začleniť sa medzi zdravú verejnosť a žiť plnohodnotným životom. Práve to nachádzajú v dome chráneného bývania na Predmestskej ulici v Žiline. Pracuje tam aj Soňa Holúbková, žena, ktorej sa práca s nimi stala poslaním.
Už niekoľko rokov stojíte na čele nadácie Krajina harmónie, ktorá sa venuje mentálne postihnutým mladým ľuďom. Čo vás priviedlo k tejto práci?
Bola to asi náhoda. Pracovala som ako psychológ v manželskej a predmanželskej poradni. Požiadali ma, aby som prešla do denného pobytu pre mentálne postihnuté deti a mládež. Mala som týždeň na rozhodnutie a zdalo sa mi kruté odísť z takého dobrého miesta, ale keď som videla podmienky, v akých tieto deti a mladí ľudia žili, nedokázala som odmietnuť. V zariadení som pracovala niekoľko rokov, s postihnutými ľuďmi však pracujem dodnes. Nadáciu sme zaregistrovali v roku 1995 a odvtedy sa snažíme vymýšľať také aktivity, aby sa ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom postihnutí, nemuseli žiť v zariadeniach, ale aby mohli byť doma, prípadne vo vlastnom byte, aby mohli pracovať, vzdelávať sa, aby sa stali prirodzenou súčasťou komunity.
V rokoch 2002 a 2003 ste realizovali projekt chráneného bývania na Predmestskej ulici.
S projektom sme začali na podnet samotných mladých ľudí, ktorí cítili, že potrebujú odísť zo zariadenia alebo z domova, aby sa mohli ďalej rozvíjať. Za rok sme pripravili dva byty a dnes tu býva päť mladých ľudí, ktorých sa snažíme začleniť do práce, do voľnočasových aktivít, vedieme ich k tomu, aby dokázali zvládnuť svoj vlastný život. Okrem toho v tomto dome každý deň pripravujeme aj ďalšie aktivity, klubové stretnutia, kde môže prísť každý mladý človek, ktorý má chuť rozprávať sa na určitú tému alebo stretnúť sa s nejakým zaujímavým človekom. Máme tu aj kluby, ktoré sa orientujú na rôznu záujmovú činnosť, to záleží od toho, akých máme dobrovoľníkov, ktorí sú ochotní s našimi mladými pracovať. Záleží nám aj na tom, aby všetky skupiny boli zmiešané, aby tam boli zdraví i postihnutí ľudia. ň
Možno viac Žilinčanov si vaše meno spája s Jašidielňou, ktorej 15. ročník bude už v septembri. Ako sa zrodila tá myšlienka?
Festival Jašidielňa sme začínali pripravovať ešte vtedy, keď som s postihnutými deťmi pracovala v zariadení sociálnych služieb. Zdalo sa nám, že atmosféra je akási smutná, keď sú tam len postihnutí ľudia, tak sme si pozvali hostí. Spočiatku len z podobných zariadení, ktoré pracovali v okolí Žiliny, potom sme priberali študentov, dnes prichádzajú ďalší a ďalší. Časom sme začali festival pripravovať na určitú tému a pozvali sme aj hostí zo zahraničia. Tento rok bude rozprávková Jašidielňa, ponúkneme dielne ako možno využiť múdrosť rozprávok pre svoj život. V Žiline je veľa mladých, tvorivých ľudí, ktorí s nami spolupracujú ako dobrovoľníci a chcú pripraviť podujatie, ktoré by všetkých, zdravých i postihnutých mladých ľudí spojilo.
Vedeli by ste spočítať, koľko ľudí prešlo všetkými Jašidielňami?
Počítali sme ich, keď bol desiaty ročník a keď by sme to nadčítali na to, tak by to bolo asi 7 500 dobrovoľníkov, ktorí nám pomáhali a asi toľko isto účastníkov, ktorí tu už boli. To ale nepočítam ďalšie stovky, možno aj tisícky ľudí, ktorí nám akýmkoľvek spôsobom pomohli a žilinskú verejnosť, ktorá stále pozitívnejšie vníma takýchto ľudí a od prvotného súcitu prechádza k snahe pomôcť, niečo praktické urobiť. Mladí ľudia, ktorí prešli predchádzajúcimi ročníkmi to berú ako samozrejmú súčasť života. Máme tiež výborných spoluorganizátorov a partnerov, bez ktorých by festival nedosiahol také rozmery, aké má dnes.
Čo na všetky vaše aktivity hovorí vaša rodina?
Rodina už nič nehovorí, všetci sú do tejto práce nejakým spôsobom „namočení“. Najzaujímavejšie je, že keď sme začínali, tak som večer utekala domov nakojiť najmladšiu dcérku, teraz prichádzam domov skôr ako všetci ostatní, pretože ešte ostávajú na festivale.
Myslím, že rodina to prijala aj ako súčasť životného štýlu. Myslíte si, že mladým ľuďom spolupráca s vami prináša niečo do života?
Dúfam, že áno. Keby im to nič neprinášalo, tak by neboli takí ochotní a otvorení. Každý z nás má vnútornú bariéru pred ľuďmi, ktorých nepozná. A postihnutí ľudia sú taká malá záhada v živote, o ktorej veľa nevieme. Keď ich však spoznáme, vnútorné bariéry sa stratia a my sa stávame slobodnejší a otvorenejší. Mne samej to veľmi pomohlo v živote. Mladí ľudia sa môžu v každodennom kontakte presvedčiť, že predsudky nemajú takú silu a váhu ako u ich rovesníkov, ktorí nemali príležitosť stretnúť sa s postihnutými ľuďmi. Vedia už, že postihnutí ľudia vedia byť dobrými priateľmi, susedmi, spolupracovníkmi či spoločníkmi, ak majú na to príležitosti. A my sa snažíme im tieto príležitosti ponúknuť.