Na prvý pohľad obyčajný chalan v rifliach, skromný a trochu v rozpakoch, pretože napriek mnohým skúsenostiam zo sveta operných pódií si ešte nestačil osvojiť hviezdne maniere. Dvadsaťdvaročný absolvent žilinského konzervatória, Martin Mikuš. Keď však máte možnosť spoznať ho bližšie, počuť ho spievať a vidieť jeho suverénny prejav na javisku, zistíte, že nie je vôbec obyčajný, ale veľmi talentovaný, usilovný a cieľavedomý. Počas jeho štúdia v Žiline využilo Martinov talent mnoho inštitúcií. Na prijímacích pohovoroch na Janáčkovej akadémii múzickych umení uspel z 80-tich uchádzačov na prvom mieste. Určite o ňom ešte budeme počuť.
Chcel si byť operným spevákom odmalička?
Ani nie. Chodil som do základnej umeleckej školy hrať na flautu, potom na klarinet a na strednej škole na saxofón. Ale to skôr preto, lebo som si chcem zahrať so starým otcom. Kto v našej rodine viacej inklinoval k spevu, to bol brat. Dokonca, keď som robil talentové skúšky na strednú pedagogickú školu v Turčianskych Tepliciach, povedali mi: „Ako chcete ísť na našu školu, keď vôbec neviete spievať?“
A ako si sa dostal na žilinské konzervatórium?
Raz sme spievali na jednej akcii. Páčil som sa im, a tak ma nakontaktovali na pani profesorku Emíliu Sadloňovú zo žilinského konzervatória. Prišiel som sa jej „ukázať“ a ona mi navrhla, či by som nechcel prestúpiť z pedagogickej školy na konzervatórium. Ale keďže už som bol v polovici štúdia, považoval som za vhodné najskôr školu dokončiť a až potom som išiel na konzervatórium. No medzitým som už chodil na hodiny k pani profesorke.
Ako syn evanjelického farára, neuvažoval si niekedy nasledovať otcove šľapaje? Áno, aj o tom som uvažoval. Ale keď už som sa dostal k spevu, rád by som v tom pokračoval.
Kde všade si vystupoval?
V evanjelickom cirkevnom zbore v Turanoch, kde je farárom môj otec, pôsobím ako organista v kostole, dirigujem zborový spevokol. Vystupoval som v rôznych štátoch Európy, napríklad v Poľsku, Belgicku, Nemecku... V Krakove som spieval pri otváraní slovenského konzulátu.
Čím myslíš že to je, že rádia málo hrávajú vážnu hudbu a už vôbec nie alternatívnu hudbu, napríklad jazz?
Viac počujeme stredný prúd. To bolo asi vždy tak. Hovorilo sa o tom, či má vážna hudba ešte budúcnosť, či o pár rokov úplne nevymizne. Ale myslím, že vždy sa nájdu priaznivci vážnej hudby, hoci ich asi vždy bude menej. Aj keď najväčšia časť mladých ľudí inklinuje skôr k strednému prúdu.
Chodil si na diskotéky? Nie, naozaj som sa o takéto veci nikdy nezaujímal. Skôr s kamarátmi na túru alebo na opekačku.
Takže predpokladám, že so svojou priateľkou si sa asi na diskotéke nezoznámil? Nie, určite nie. Zoznámili sme sa v súvislosti s organizovaním jedného koncertu.
Pripravuješ si nejako špeciálne hlasivky pred koncertom?
Nič zvláštne nerobím. Keď mám mať koncert, tak, samozrejme, neriskujem, nejdem kdesi na bicykli alebo na lyžovačku, aby som neprechladol, ale inak nič iné. Zatiaľ som, našťastie, nemal problémy.
Nemal si niekedy výpadky pamäti?
Keď spievaš v cudzom jazyku, máš niekoho, kto ti vysvetlí výslovnosť? Výpadok pamäti som ešte nemal. Na koncert sa spevák musí perfektne pripraviť aj po stránke textu. Najčastejšie spievame v taliančine, ktorá sa vyučuje aj na konzervatóriu, taktiež v nemčine a ruštine. V Poľsku som spieval po poľsky aj ich hymnu. V Nemecku by som už nemal problém s nemčinou.
