Nie je rodený Žilinčan, ale prežil tu významnú časť mladosti. Sám seba považuje za kočovníka. Napriek svojmu veku (28) sa už stihol zapísať vo viacerých iniciatívach, obhajujúcich právo občanov na informácie a transparentnosť rozhodnutí samosprávy, z ktorých niektoré sa priamo týkali aj Žiliny. Spoluautor zákona o slobode prístupu k informáciám a občiansky aktivista Vladimír Pirošík.
Kde ste sa narodili a ako ste sa dostali do Žiliny?
Narodil som sa v Považskej Byst- rici a odvtedy som sa viackrát sťahoval: Banská Bystrica, Žilina, Bratislava a podobne. V Žiline som ale vychodil materskú, základnú i časť strednej školy. Mojím svetom bol Bôrik a Hliny, neskôr najmä plaváreň, Slnečné skaly a malofatranské kopce v okolí.
Aké máte spomienky na Žilinu?
Výborné! Prvé rozbité okno, prvá vyfajčená cigareta, prvé priateľstvá i lásky, to všetko bolo zo Žiliny. Rád si spomínam napríklad na príjemný gymnaziálny život na vtedajšej „Wolkerke“, ale i na kvantá hodín strávených v športovom potápačskom klube Delfín. Spolu s bratmi Karpišovcami sme začiatkom deväťdesiatych rokov patrili v plutvovom plávaní medzi najlepších na Slovensku. Delfín však bol viac ako len športový klub. Bolo to spoločenstvo. Cez týždeň sa každý deň trénovalo, po víkendoch sme zasa spolu trampovali, bežkovali, ale aj chodili na lesné brigády, aby sme si privyrobili a mohli sa potápať na Strečne či Šútove. Veľa som sa vtedy naučil a čerpám z toho dodnes. Mimochodom, Delfín klub v tom období stál do veľkej miery na mladom talentovanom učiteľovi telocviku Petrovi Fiabáne. Ten je v súčasnosti poslancom mestského zastupiteľstva a myslím, že Žilina bude o ňom ešte veľa počuť.
Ako ste vnímali Žilinu vtedy a aký je váš dnešný pohľad?
Vtedy to bola naozaj idylka. Netrápil som sa napríklad tým, ako funguje mesto a jeho financovanie, kde sa čo postaví a podobne. Napokon, bol som mladý chlapec. Dnes už to vidím, prirodzene, trochu inak. Pekné spomienky zostali, ale zároveň neviem prehliadať, že mesto hospodári od desiatich k piatim a rozpredáva sa, pričom nezriedka ani nevedno komu vlastne a za koľko. Zatiaľ posledným šokom bola pre mňa informácia, že na Štúrovom námestí má pätnásť rokov od odstránenia veľkej Leninovej busty stáť tentokrát sklenené mauzoléum. Obávam sa, že veľké nákupné stredisko medzi Bulvárom a historickým centrom výrazne zasiahne do typického mestského genia loci.
Študovali ste právo v Bratislave... Čo vás primälo k angažovaniu sa v občianskych problémoch? Nie je pohodlnejšia klasická právnická existencia, napríklad, komerčného právnika?
To iste áno. Právo je naozaj vstupenkou zabezpečujúcou prístup k moci a peniazom. Ja ho však vnímam hlavne ako záväzok. Záväzok slúžiť obci, pomáhať ľuďom, obhajovať verejný záujem. Veď už aj starorímsky právnik Celsus hovoril, že právo má byť umením dobrého a spravodlivého. Snažím sa preto používať tento nástroj veľkých a silných v prospech menších a slabších. Tak som sa to napokon naučil aj od svojho starého otca, ktorý bol tiež právnik a rád pomáhal ľuďom. Preto sa angažujem najmä v oblasti ľudských práv, životného prostredia, nezávislej kultúry. Aký je to pocit pre právnika, keď pred súdom či úradom neuspeje vo veci, o správnosti ktorej je vnútorne presvedčený? Ubezpečujem vás, že nič moc. (Smiech). Každý predsa rád vyhráva. V oblasti tzv. public interest law (práva verejného záujmu), kde na druhej strane stojí neporovnateľne silnejší súper, sa však treba naučiť aj prehrávať. A tiež sa tešiť z malých úspechov a byť trochu pokorný...
Angažovali ste sa vo viacerých kauzách - zdá sa vám v tom Žilina špecifická alebo tieto problémy zapadajú do situácie na Slovensku?
Spolupracujem dlhšie s organizáciou Transparency International Slovensko, ktorá sa venuje aj problematike korupcie na úrovni samospráv. Mali sme množstvo seminárov po celom Slovensku, kde sa o týchto veciach otvorene hovorilo, takže myslím, že to môžem porovnať: v Žiline je situácia naozaj veľmi zlá. Viď, napríklad, netransparentný odpredaj Štúrovho námestia, škandalózny nový parkovací systém, nedostatočná informačná politika mestského úradu. Mesto dokonca minulý rok získalo tretiu cenu v celoslovenskej súťaži o najväčších nepriateľov informácií. Môj priateľ, rodený starý Žilinec v tejto súvislosti hovorí, že Žilina je „hnisajúci vred“, ktorý musí najskôr prasknúť.
Kedy podľa vás ten „vred“ praskne?
Netuším. Dobre však bude až potom, keď sa tu vyvetrá to, čím napáchla celá Žilina za posledných 15 rokov v dôsledku nehybnosti mestských štruktúr. Na to si ale treba povedať pravdu priamo do očí – toto mesto je v hlbokej morálnej kríze. Slušnosť položilo na oltár - obrazne povedané – zopár novo vykachličkovaných ulíc či lavičiek na Masaryčke. Niekedy sa mi dokonca zdá, že okrem pár poslancov, novinárov a aktivistov to tu už ani nikomu nevadí. Zo zlého však nikdy nevzniká dobré. Aj preto som si, pravdupovediac, prial, aby mesto nezískalo investíciu z Kia.
Prečo?
Pretože si myslím, že prostriedky, ktoré z automobilky prídu do mestského rozpočtu, len predĺžia občiansku a mravnú agóniu, v ktorej sa Žilina v súčasnosti nachádza. Vytvorí to tlak na korumpovanie aj tých posledných „ostrovov pozitívnej deviácie“, ktoré tu sú. Pritom, paradoxne, práve pád mesta na „hubu“, teda stav, kedy by bolo nútené v dôsledku svojho nedobrého hospodárenia odpredať, povedzme, všetky kultúrne domy, plaváreň či lukratívne nehnuteľnosti, môže byť pre Žilinu očisťujúci. Nevzývam princíp čím horšie, tým lepšie. Kríza je však najlepším priestorom na ďalší zdravý rast.
Čo sa teda musí podľa vás zmeniť?
Žilina by sa mala jednoznačne otvoriť. Mestský úrad sa musí prebrať z hlbokého informačného Rakúsko-Uhorska, v ktorom žije, zlepšiť informovanie o svojej činnosti a musí tiež vytvárať priestor pre verejnosť, aby sa táto mohla efektívne a včas zapájať do rozhodnutí o živote mesta. Čiže inými slovami – „informácie a participácia“. Občania sa na druhej strane musia zaujímať o život svojej komunity, využívať svoje práva a nedať sa klamať a okrádať. Páči sa mi oficiálne motto amerického štátu Nebraska - spása štátu spočíva v bdelosti občana. V tom je celá odpoveď. Foto: autor
