Pštrosy africké, ktoré rodina Veselých chová v obci Šuja, patria medzi najpozoruhodnejšie zvieratá na zemi. „Máme ich od vlani, sú to ešte mláďatá, dospelé budú až o rok. Pôvodne sme ich kúpili trinásť. Teraz chováme dvoch pštrosov a dve pštrosice. Tieto exotické obrie vtáky sú nenáročné na chov. Nevadia im vysoké teploty ani sneh. Zožerú čokoľvek, dávame im to, čo aj našim kravám: kukuricu, obilie, zemiaky, jablká, v lete čerstvú trávu, v zime posekané seno. Musíme však dávať pozor na to, čo je na chodníku, lebo zhltnú všetko, čo vidia na zemi. V žalúdku sme im už našli sklo, aj drievka a manželovi ráno pri kŕmení vždy zoberú z hlavy čapicu. Sú veľmi zvedavé a dajú sa aj pohladiť. Keď boli menšie, popreskakovali ohradu a behali po dedine. Ledva sme ich pochytali, bežia rýchlejšie ako kôň. Keď príde náš vlčiak k plotu, výhražne naň syčia. Ak do ohrady vbehne mačka, aj ju vynaháňajú. Ich mäso je lahôdka, chuťou podobné hovädzine, ale využiť sa z nich dá aj koža a perie. Pštrosie vajce váži takmer 2 kg. Varí sa 90 minút. Z jedného som spravila plný hrniec praženice, ani zjesť sme ju nevládali. A to, že v nebezpečenstve pštros strká hlavu do piesku, je omyl. Práve naopak, keď rodičia chránia svoje potomstvo, môžu byť veľmi agresívni. Svojim kopnutím môžu človeka i zabiť. Dospelé dvaapolmetrové pštrosy vážia aj 155 kg. Tak sme si už na ne zvykli, že nám je vždy ľúto zabiť ich. Nie je to príjemný pohľad, lebo pštros zomiera pomaly. Keď mu odrežete hlavu, chvíľu ešte môže behať po dvore bez nej,“ hovorí Marta Veselá (na snímke).
Autor: ms