Ľudia vravia, že jedno dieťa je chudáčik, jedináčik. Dve, to je hrôza - stále sa klbčia a bojujú o prvenstvo. Tri deti trápia rodičov svojim špekulanstvom - jeden lanári do partie iného, aby spoločne vybabrali s tretím. Až pri štyroch deťoch vraj vznikne pocit ozajstnej rodiny. A keď ich príde viac, už sa to doma v ničom podstatne nezmení. Mária Kostolná zo Žiliny k tomu tiež má čo povedať. Na svet nedávno priviedla už jedenáste dieťa.
Koľko máte súrodencov?
Ja aj môj o desať rokov starší manžel Ján pochádzame zo šiestich detí. On býval v Konskej, ja v Nolčove pri Martine. Keď som mala 18 rokov, spoznali sme sa na jednej zábave a to nám bolo osudné. V júli 1986 sme sa vzali a už v septembri sa nám narodilo prvé dieťa. Bola to dcéra a nazvali sme ju po mne - Mária.
Kedy ste porodili ďalšie deti?
Dva roky po svadbe sa nám narodil syn Radoslav, v roku 1990 Erik a v roku 1991 dcéra Júlia. V roku 1993 prišli na svet dvojičky Ján a Klára. Potom v roku 1996 Emília, v roku 1997 Mário, v roku 2000 Nikola a minulý rok Sabina. Najmladšia Veronika má ešte len štyri mesiace. Aj sme uvažovali, že si ju dám zobrať, ale nakoniec sme od toho upustili. Keď to zlaté bábätko teraz vidím, aj mi príde ľúto, že som tak premýšľala.
Vraj ste sa nedávno sťahovali...
Tu, na Bratislavskej, bývame len pár týždňov. Predtým sme sa tlačili všetci v dvojizbovom panelákovom byte na Solinkách. Býva s nami ešte môj brat, čiže spolu sme štrnásti. Na Solinkách sme mali platiť vyše 6000 korún za byt, plus inkaso. To sa nedalo utiahnuť. Kvôli veľkým nedoplatkom nás vysťahovali sem. Teraz máme o jednu izbu naviac, takže môžu spávať chalani a dievčatá zvlášť. Ale toto prostredie je nevyhovujúce a deti mi tu zvádzajú na zlé chodníčky.
Ako často varíte?
Každý deň, niekedy aj dvakrát, a vždy sa všetko zje. Ráno sa minú tri chleby a jedno maslo. Za mesiac spotrebujeme 50 kíl múky, 25kg cukru, 15 litrov oleja. Za stravu dáme mesačne minimálne 10 000 korún. Naše deti majú výnimočne radi sladkosti, zjedli by ich aj za kamión, ale cukríky si môžeme dovoliť len zriedkavo, musia sa uskromniť.
Pomáhajú vám s upratovaním?
Ale pomáhajú, pravdaže. Ožehlia si, gombíky prišijú, sú šikovné. No aj tak upratujem do samého večera. A práčka perie nonstop. Tí starší zabavia mladších. Veľmi mi pomáha i manžel. Stará sa o nás, ako len môže. Robí pri lise, aj na nočné smeny.
Ako hospodárite s peniazmi?
Nemáme ľahký život. Vychovávať 11 detí v dnešných ekonomických podmienkach je náročné. Peniaze si musíme dobre rozrátať. Učíme ich šetriť, vážiť si všetko. Oblečenie nosia jeden po druhom, topánky kupujeme tie najlacnejšie. Niečo stojí škola a dve nosia ešte plienky. Do kina nechodia, ani na plaváreň, radšej zájdeme na Kysucu, k Rajčianke, chodíme opekať, variť guláš.
Keď ste všetci doma, musí tu byť veselo...
Veru veselo. A rušno! Zvlášť teraz cez prázdniny. Máme doma aj dvoch psov, papagája, morča a škrečka. K tomu si občas ešte domov dovedú deti kamarátov. Ráno je kúpeľňa stále obsadená, večer s nimi píšeme úlohy a do noci im chystáme desiate do školy. Niekedy si pokričíme, občas treba aj rukou po zadku šľahnúť, ale väčšinou poslúchajú. Najtichšie sú, keď zaspia.
Plánujete ešte ďalšie deti?
Dúfame, že toto najmladšie bolo posledné. Rada by som aj ja nastúpila neskôr do práce. Len neviem, či ma niekto zamestná, mňa - jedenásťnásobnú matku.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa obávajú mať viac detí?
Nech sa neboja, dá sa to zvládnuť. Deti rýchlo odrastú a od rodičov odídu. Ale my ich budeme mať ešte dlho doma. Sú pekné, zdravé a chytré. Máme to ťažšie ako v iných rodinách, no keď mám sviatok, dostanem od nich jedenásť kvetov a jedenásť čokolád - vtedy som najšťastnejšia žena na svete!
