•Umelec pred svojím obrazom Spojenectvo vody a zeme, ktorý maľoval štvrť roka.
Kedy ste v sebe objavili to potešenie z tvorivosti?
Estetické cítenie som mal už v detstve, ale nejako zvlášť som sa neprejavoval. Spomínam si, že keď za minulého režimu u nás nebolo dostať pekný odev, tak som si ho sám nakreslil a ušil aj bez krajčírskeho vzdelania. Maľovaniu sa venujem od 25 rokov. Ani tento odbor som v škole neštudoval, všetko, čo viem, som sa naučil od iných maliarov a z literatúry.
Kto je vaším vzorom zo starých majstrov?
Najviac na mňa svojim dielom zapôsobili Rembrand, Rubens, Repin. Môj obľúbený smer je renesancia. Rád navštevujem galérie, múzeá, výstavy. Namaľoval som niekoľko replík, no nerobím "toporné", totožné kópie, vždy úmyselne do nich zakomponujem drobné zmeny. Týmto spôsobom sa dá tiež veľa naučiť.
Ktoré motívy zobrazujete najčastejšie?
Špecializujem sa na portrétnu maľbu. Snažím sa zachytiť celú osobnosť, vystihnúť náladu, atmosféru. Doteraz som maľoval len podľa fotografií, mojím snom však je tvoriť podľa živého modelu. Ale venujem sa aj sakrálnej tvorbe či reštaurovaniu starých obrazov.
Kedy maľujete najradšej?
Vždy, keď dostanem tú správnu náladu. Ateliér nemám, pracujem v obývačke. Niekedy ma to pochytí aj v noci. Pri maľovaní sa mi nedrieme, necítim hlad ani únavu. Popíjam kávičku, počúvam hudbu, premýšľam nad životom a niekedy si aj zaspievam. Ale keďže podnikám, sú obdobia, že mávam aj dlhšie pauzy.
Ktorá je vaša obľúbená technika?
Najviac používam olejomaľbu, dá sa s ňou dobre pracovať, možné je premaľovať ju. Veľa tiež robím pastelom. Používam najmä pieskové, zemité farby, ktoré lahodia oku. Niekedy ľutujem, že som neštudoval viac teórie. Maľovanie je hotová veda, treba k nemu aj kus remeselnej zručnosti. Plátno sa musí upraviť, farby správne namiešať a potom ich vhodne prekrývať. Keď sa nedodrží dobrý postup, prácu akademika a amatéra rozozná aj laik.
Kto je prvý kritik vašich výtvorov?
V prvom rade musím byť so svojím dielom spokojný sám. Keď sa mi vydarí, zo svojho obrazu sa viem vytešiť. Úprimnými kritikmi sú aj moje dve deti a manželka. Deti síce nemaľujú, no tiež zdedili po mne cit pre krásu. Dcéra je vizážistka a syn sa venuje hre na organ.
Dalo by sa maľovaním uživiť?
Určite áno, ale už by som nemohol tvoriť tak slobodne. Občas niečo spravím aj na objednávku a mnohé moje darované diela zdobia príbytky našich známych. Lenže za každým obrazom mi je vždy ľúto, ťažko sa lúčim s prácou, na ktorej som dlho robil.
Je možné ešte vymyslieť v umení niečo nové?
Niekedy si myslím, že všetko tu už bolo, že sa len opakujeme, prešľapujeme na mieste. Nielen vo výtvarnom umení, ale aj v móde, hudbe či architektúre. Možno to tak má byť. Nesnažím sa za každú cenu niečo vylepšovať. Mám dobrý pocit, keď svojimi obrazmi robím radosť nielen sebe, ale aj iným ľuďom. Teším sa tak zo života a viem, že tu niečo po mne zostane.
