Keď si Anna myslela, že krutý osud, ktorý zasiahol do jej života, si dá konečne "pokoj", stala sa ďalšia tragédia. "V stredu večer o jedenástej mi zavolal syn a povedal: "Mama, ja nemám nohy," spomína si na udalosti uplynulej stredy 59-ročná Anna Kučeríková. Už dva roky trpí slepotou. Dvadsaťročný syn bol jej jedinou oporou. "Opral mi, navaril, upratal v byte. Chodil so mnou na všetky vyšetrenia aj po úradoch, keď bolo treba niečo vybaviť," hovorí nešťastná matka. Dvakrát jej operovali v hlave nádor, raz zlomenú nohu. Okrem toho, že nevidí, má problém aj s chôdzou. V byte sme ju našli samu, uplakanú, utrápenú. Má manžela i druhého syna, z jej slov však vyplýva, že od nich príliš veľkú pomoc čakať nemôže. Radko sa vyučil za predavača. Keď videl trápenie svojej matky, rozhodol sa, že sa bude o ňu starať. "Spočiatku dostával opatrovné 6 300 korún, potom mu ho znížili na 3 200," hovorí matka. Ťažko uveriť tomu, že v dnešnej dobe sa môže mladý chlapec rozhodnúť pre takú obeť. Aj keď ide o vlastnú matku. Zvlášť keď vidí, ako si jeho rovesníci užívajú v baroch a kupujú značkové oblečenie. Z troch tisícok si takýto luxus určite nemohol dovoliť. Jeho matka dostáva 5 200-korunový dôchodok, k tomu 230 korún "invalidného".
OSUDNÁ CESTA ZO ŽILINY
Vráťme sa k tragédii. Čo sa vlastne stalo? "Len keby nebol išiel do tej Žiliny," bedáka matka. Myslí si, že ak by bol Radko zostal doma, mohol mať obidve nohy... Dvadsaťročný mladík sa vracal vlakom zo Žiliny. Jeho vystupovanie z osobného vlaku na železničnej zastávke Čadca - mesto na nesprávnu stranu sa mu stalo osudným. V policajnej správe sa píše: "Počas prejazdu nákladného vlaku cez zastávku rušňovodič spozoroval otvorené dvere osobného vlaku stojaceho na inej koľaji. Z neho na nesprávnu stranu, po ktorej prechádzal nákladný vlak, mladík vystúpil." Po prevoze do nemocnice lekár konštatoval, že utrpel amputáciu oboch dolných končatín v predkolení, tržnú ranu na hlave a odreniny na chrbte. Nehoda si vyžiadala zastavenie dopravy od 12.44 do 13.40 hodiny a meškanie dvoch rýchlikov a štyroch osobných vlakov.
BEZ SYNOVEJ POMOCI JE ZÚFALÁ
"Čo bude s mojím synom, a čo so mnou?" pýta sa nás so zúfalstvom v hlase nešťastná matka, ktorej prúdom stekajú slzy z očí. Pravdupovediac, nevieme, čo jej odpovedať. Vari len to, že sa situácia nejako vyrieši. Jej pridelia opatrovateľku a syn?... Matka akoby pochopila naše myšlienky, ktoré nám blúdia hlavou. "Veď dnes stojí všetko peniaze. Dostane vozík, protézy, zoberú ho zadarmo na liečenie? A potom, kde pôjde potom? Ja sa oňho nebudem môcť postarať," hovorí nám pri odchode. Ešte nás poprosí, aby sme jej prečítali poštu, ktorá jej práve prišla. Bol to list zo sociálneho, v ktorom ju žiadajú o predloženie dokladov potrebných pre vyplácanie peňažného príspevku. Kedy a ako ich doručí, nevedno. Nešťastná žena sa deň po nehode snažila sama si niečo uvariť, ale má problémy aj sama sa dostať na sociálne zariadenie.
PRIMÁR MU DÁVA ŠANCU
Radko sa medzitým stal "miláčikom" traumatologického oddelenia. "Je to náš chlapec. Snažíme sa mu pomôcť nielen ako lekári, ale aj ako ľudia. Dozvedeli sme sa, ako príkladne sa staral o svoju slepú matku. Bolo tu už veľa ľudí, ktorí sa zaujímali o ďalší osud chlapca i jeho matky," povedal nám primár traumatologického oddelenia čadčianskej nemocnice MUDr. Roman Jablonický. Radko si po náročnej operácii, ktorá trvala štyri a pol hodiny, poleží na ich oddelení ešte asi dva-tri týždne, potom ho presunú na oddelenie dlhodobo chorých. Pokiaľ nenastanú žiadne komplikácie, čaká ho pobyt v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. A protézy. Druhýkrát v živote sa bude učiť chodiť.
"V takomto mladom veku je predpoklad, že sa naučí s nimi celkom dobre pohybovať," hovorí primár. Zároveň ukazuje na odliatok ruského budíka, ktorý dostal na pamiatku od vďačnej babky Vladimíra Gajdičiara, kysuckého paralympionika, ktorý takisto v minulosti prišiel pri nehode o obidve končatiny a operáciu podstúpil na ich oddelení. "Bol to ešte horší prípad, a vidíte, zaradil sa opäť do života. Radkovi dávam veľké šance, že bude chodiť, aj keď, žiaľ, už nie po vlastných..." Na oddelení sme navštívili aj samotného pacienta. Trápi ho, že sa nemôže postarať o svoju slepú mamu. "Bol to nešťastný deň," konštatuje a zároveň dodáva, že už by takú chybu, ako je vystupovanie z vlaku na nesprávnu stranu, nikdy neurobil. Išlo mu len o to, aby ušetril čas a nemusel prechádzať cez podchod. V každom prípade sa chce po skončení liečby vrátiť do domáceho prostredia a opäť sa starať o mamu.
