ich nositeľa. Niektoré priezviská majú jasný význam, iné dnes už pôsobia hmlisto a nezrozumiteľne. Vydali sme sa po stopách ľudí, ktorí nosia priezvisko zvierat.
Soňa Holúbková je verejne činnou osobou a významnou predstaviteľkou tretieho sektoru v Žiline. Stojí na čele Nadácie Krajina Harmónie, kde pôsobí v dome chráneného bývania s pomocou mentálne postihnutým mladým ľuďom. "Ale áno, musím pripustiť, že so svojím priezviskom občas prichádzam do styku. Na pracovisku, ale aj v súkromí mi zvyknú hovoriť, že som taká mierumilovná holubica. Keď chcem, tak tomu verím - keď nie, tak radšej neverím. Ale nemyslím si, že to myslia ironicky, je to úprimné... A či má rada holuby? No - mám vzťah najmä k malým holúbkom - myslím tým svoje tri deti... K priezvisku som prišla sobášom, myslím si, že to mohlo byť aj oveľa horšie... Ale v čase, keď som spoznala svojho manžela, som jeho priezvisko nepoznala, takže na môj výber nemalo samozrejme nijaký vplyv."
Ján Mucha je brankárom futbalistov úradujúceho majstra MŠK Žilina. V minulej sezóne sa presadil do zostavy A mužstva. "Svoje priezvisko považujem za normálne, zdedil som ho po rodičoch, vôbec sa zaň nehanbím. Kedysi na škole si spolužiaci robili srandu, to je pravda. Z priezviska mám aj prezývku, Bzučo. Občas sa mi ešte aj dnes stane, že ma tak volajú, aj hráči v mužstve. A čo si myslím o muchách ako takých? Niekedy sa stane, že niekto cez leto napríklad povie: bože, tie muchy sú otravné - a až potom si uvedomí, že tam sedím aj ja..."
Eva Medveďová je sociálnou pracovníčkou v neziskovej organizácii Agentúra podporných služieb, ktorá prevádzkuje chránené bývanie pre ľudí s postihnutím. "Moje priezvisko mi nikdy nespôsobovalo veľké problémy, snáď na základnej škole sa spolužiaci občas zasmiali, ale to patrilo k tomu obdobiu. Na strednej škole mi z priezviska vznikli aj prezývky medzi priateľmi. S medveďmi mám spoločné snáď to, že mám celkom rada prírodu, turistiku - a tiež rada spím... To ma spája s medveďmi. Keby som mala byť medveď? Tak skôr hnedý. Ľadový medveď mi symbolizuje zimu a tú nemám rada. Ale ako žena asi o svoje priezvisko raz prídem vydajom..."
Júlia Sláviková je riaditeľkou materskej školy v Podhorí. "Ja som so svojím priezviskom spokojná, nesťažujem sa, reprezentuje predsa krásny živočíšny druh, slávik je milý vták. A môžem sa priznať, že rada čítam 20 deťom v materskej škole rozprávku o slávikovi, je to pekná ľudová rozprávka. Myslím, že to priezvisko zodpovedá mojej povahe, mám rada zvieratá, prírodu, s deťmi chodievame často do lesa, máme tam napríklad aj strom, ktorému ktosi odlúpil kôru a ktorý s deťmi teraz liečime, zdravíme sa s ním... Priezvisko som získala sobášom, v našej škole máme dokonca aj ďalšiu učiteľku s priezviskom zo živočíšnej ríše - volá sa Zajacová."
Marián Zajac je rodený Terchovčan a zastáva funkciu zástupcu starostu Terchovej. Okrem toho hrá druhú triedu za Terchovú a na fotografii je so svojím menovcom - naším maskotom Zajkom Žinom. "S mojím priezviskom mám veľmi veselý život. Od malička mi prischla prezývka Zajo alebo, keď som bol menší, Zajko, dokonca aj teraz reagujem na túto prezývku častejšie ako na svoje meno. Mám k tomu mnoho príhod, ako aktívny futbalista som hrával v mnohých družstvách - napríklad v Novákoch ma trénoval tréner Líška, čo bolo dosť paradoxné... Keď som hrával v Terchovej štvrtú ligu, mali sme v bránke Kozlíka, v jedenástke som hrával spolu s Mravcom a Kvočkom... Počas brigády na vysokej škole som zažil úsmevnú príhodu s majstrom na stavbe, keď pri predstavení vyplynulo, že ja som Marián Zajac a on Vinco Vlk. Takže odvtedy pracoval Zajac s Vlkom a kvôli tej zhode priezvísk nás ani nechceli od seba odlúčiť. Poznám samozrejme aj rozprávku No počkaj zajac! - je jednou z mojich najobľúbenejších. Zajace chováme aj doma. Myslím, že keby som mal hľadať spojitosť so zajacom, mohol byť som povedať, že mám po ňom rýchle nohy. Dúfam, že zajačie úmysly nemám. Som skôr typ, ktorý sa postaví veciam zoči-voči. A doma mám už aj jedného malého zajačika, dcérku Terezku."
Tomáš Líška pôsobí ako odborný asistent na Katedre priemyslového inžinierstva Strojníckej fakulty na Žilinskej univerzite aj ako tréner a konzultant menežmentu v oblasti riadenia ľudských zdrojov. "Moje priezvisko beriem úplne prirodzene. Dokonca si myslím, že je veľmi dobré napríklad pre uvoľnenie atmosféry, pri predstavovaní sa. Poznám veľa zvieracích priezvísk. Spojiť ľudí podľa nich je zaujímavý nápad - vyzerá to tak, akoby sa v Žiline pripravovala zoologická záhrada... Vlastnosťami líšky sú prešibanosť, dokáže vyťažiť zo všetkého. V Ezopovej bájke líška prekabáti havrana a získa syr. Myslím si to aj ja, veď nie každý deň je výhra, a treba bojovať. Som ženatý, takže moje zvieracie priezvisko prevzala nielen manželka Adrika, ale aj päťročná dcérka Tánička."
Bývalý prednosta Krajského úradu v Žiline Anton Straka je dnes riaditeľom Agentúry pre regionálny rozvoj. "Moje priezvisko - Straka - je dnes bežné a nespôsobuje mi žiadne komplikácie. Trochu iné to bolo v 50. rokoch, keď nemalo takú frekvenciu a bolo nezvyčajné. Pamätám si, že ako študent 1. ročníka na gymnáziu som sa musel predstaviť - keď som povedal priezvisko Straka, spolužiaci sa pobavili. Straka je dnes už chránený vták, je paradoxné, že o to viac je ho dnes v telefónnych zoznamoch. Poznám Strakovcov zo Žiliny, z Čadce, zo Skalitého, ale nie sme rodina. Keď vidím straku v prírode, prirodzene, že na ňu reagujem, je to pre mňa asociácia, pomyslím si: aha, zasa niekto z rodiny... Spomínam si na príbeh, keď počas zimy sadla jedna straka ku nám na balkón - vtedy som jej povedal: "konečne si doma" a dostala aj slepačiu kostičku. Pre svoje meno nemám komplexy, som človek so zmyslom pre humor, takže to mi nerobí problém."
