s a Udalosťou, o ktorej už niekoľko dní so žiaľom hovoria obyvatelia obce Lysica, je tragicka smrť Veroniky Hanuliakovej . Osemročné dievčatko sa utopilo minulý pondelok v rieke Varínka.
Veronika chodila pravidelne na prázdniny ku tete do Varína. Nebolo tomu inak ani toto leto. Počas horúceho pondelka sa kúpala so svojimi kamarátkami v rieke Varínka vo Varíne. Ten deň sa jej stal osudným. Okolo šiestej podvečer si jej nehybné telo všimol sedemnásťročný Marián z Varína, ktorý dievčatko vybral z vody už polomŕtve. Okoloidúca zdravotná sestra Veroniku oživovala. Ďalší privolávali pomoc. Ako prví prišli hasiči, ktorí pokračovali v oživovaní, ale neúspešne. Službukonajúci lekár po príchode už len konštatoval smrť utopením.
Justína Hanuliaková, stará matka Veroniky, sa o nešťastnej smrti vnučky dozvedela ešte v pondelok večer. Po tvári jej stále stekali slzy a ani na druhý deň nebola schopná uveriť hroznej správe. "Také nešťastie," zopakovala niekoľkokrát, kým mohla povedať pár súvislých viet. "Bola to mamina pravá ruka. Pomáhala jej, ako len vedela. Šikovná žiačka to bola. Ešte minulý týždeň sa mi chválila, aké mala dobré vysvedčenie," rozpráva Justína. "Veronika nevedela plávať. Asi sa dostala do hlbokej vody, možno ju stiahlo bahno, možno sa jej o niečo zamotali nožičky...," snaží sa nájsť vysvetlenie pre samu seba. Čo bolo príčinou Veronikinho utopenia, sa však už nedozvie nikto. Zaujímalo by to každého, najviac rodičov, ktorých bolesť si málokto vie predstaviť. "Nevesta Viera to znáša ťažko, je pod lekárskym dohľadom, je na tom veľmi zle," hovorí Justína a utiera si slzy z tváre. Do toho jej zazvoní mobil a volá so synom Jozefom. Riešia organizačné veci okolo pohrebu. Hovor bol nečakane ukončený. "Je na tom tiež zle, nie je schopný komunikovať," povie Justína a sama už tiež nevládze o rodinnej tragédii viac hovoriť.
O Veronike vieme, že bývala v Lysici a mala dvoch mladších súrodencov. Päťročného Jakubka a dvojročnú Máriu. Jej najlepšou priateľkou bola Terezka Muráriková. V Lysici chodila do školy. Triedna učiteľka Jana Šepešová na ňu spomína v dobrom: "Veronika bola veľmi šikovné dievčatko. Patrila medzi tých najlepších žiakov, každému chcela pomáhať, dokonca aj mne. Chcela byť stále týždenníčkou, mala chuť starať sa o triedu." Na Základnej škole v Lysici sú malotriedky. Veronika bola v triede s tromi dievčatami a dvoma chlapcami. Malotriedky majú svoje výhody, aj nevýhody. Výhodou je, že učiteľ dôverne pozná žiaka. Učiteľky sú deťom skoro ako ich druhé mamy. O to ťažšie nesú aj správy o úmrtí "ich" detí. Jana Šepešová plakala počas celého rozhovoru: "Každý rok udeľujeme najlepším žiakom dve knihy. Uplynulý školský rok bola jednou z ocenených práve ona. Boli to posledné šťastné chvíle s Veronikou." Jana Šepešová býva vo Varíne. O Veronikinej smrti sa dozvedela ešte v pondelok večer. "Deti pribehli domov a povedali mi, čo sa stalo," nemôže hovoriť pre plač: "...bolo to strašné." Keď Janini žiaci odchádzajú na prázdniny, lúči sa s nimi vetami: "Šťastné prázdniny, dávajte si na seba pozor, opatrujte sa a pomáhajte rodičom." Rovnako milými slovami ich víta na začiatku školského roka. Tieto slová triednej učiteľky už Veronika počuť nebude. Jej lavica zostane prázdna - potiahnutá čiernym plátnom s jej fotografiou.
Vo štvrtok popoludní mala Veronika pohreb. Rodičia, súrodenci, tety a ujovia, spolužiaci, kamaráti, známi a takmer všetci obyvatelia Lysice. "Toľko ľudí na pohrebe si už dávno nepamätám," hovorí Mária, staručká obyvateľka Lysice. Starosta obce Ernest Ďurana: "Bolo to dievčatko ako obrázok, nič mu nechýbalo. V mene celej obce by som chcel rodine popriať úprimnú sústrasť, aj keď slová útechy tu nestačia." Chlapi vraj neplačú, starostovi sa však v očiach po týchto slovách iskrili slzy. "Ééééj, Varínka, budeš ty ešte dlho pod tým nešťastným mostom za Veronikou plakať," zahromžila babka Mária a pomaly krivkajúc odchádzala z cintorína.
