S novými výtlačkami prišiel do Žiliny opäť v minulom týždni a nám sa podarilo nadviazať s ním rozhovor, v ktorom nám porozprával, ako si „spackal“ celý život.
Dnes už 43-ročný Miro Puček pochádza z Dolného Hričova. Má len základné vzdelanie. Začal a po rokoch aj skončil ako lacná pomocná sila v družstve. Mal len niečo cez dvadsaťpäť, keď sa rozhodol odísť za lepším životom do susedných Čiech. Nové prostredie, práca však taká istá a s ňou ten istý chronický nedostatok peňazí. Kde vziať na pijatiku, partiu, či novú družku? Určite existovalo viacero možností, no on si vybral tú najhoršiu. Za krádeže sa prvýkrát pred trestným súdom ocitol ako 29-ročný. Z trestu sa nepoučil. Keď ho už za rovnaký trestný čin odsúdili tretíkrát, uvedomil si, že stratil šance na slušný život. Prišli ďalšie obvinenia, súdy, tresty. Rozhodujúci bol posledný - siedmy, po ktorom ho Česi zo svojej krajiny vyhostili.
Vrátil sa na Slovensko. Stihol sa oženiť, rozviesť a vďaka reštitúciám prísť aj o strechu nad hlavou. Nejaký čas pobudol v azylovom dome, vlastne až do chvíle, kedy ho exmanželka zavolala, aby jej prišiel s niečím pomôcť. Tak sa dostal do verejného kempu v Priekope pri Martine, kde sa po prvýkrát stretol s redaktorom Priestoru pre život a zároveň šéfom kempu Danielom Diškancom. On mu ponúkol nový život.
Odvtedy prešiel už rok a z Mira sa stal úplne iný človek. Vo verejnom kempe našiel svoj druhý domov. Tu, s ľuďmi s rovnakým osudom, býva v peknej chatke, kde si sám varí i upratuje. Platí len za elektrickú energiu 500Sk mesačne. Keďže nepoberá žiadne dávky, žije len z toho, čo dostane za noviny. Ale dá sa z toho naozaj vyžiť? Vraj áno. Za deň dokáže predať aj sto kusov výtlačkov, čo mu vynesie čistý zisk 500 Sk. Niekedy je to aj viac, inokedy menej. Čo však bude ďalej, nevie. O svojom živote si už dávno nerobí žiadne ilúzie a je mu jasné, že i pobyt v kempe je len dočasným riešením. Držíme mu palce, aby sa dostal z tohto začarovaného kruhu a konečne si našiel priestor aj pre svoj vlastný život.