knihami bez prestávky celý svoj život.
Je horúci, sparný deň, čas prázdnin, deti vyhľadávajú vodu a hry a v priestoroch knižnice je ticho. „Cez prázdniny chodia deti menej, ale ani počas školského roka to už nie je tak ako kedysi. Niektorí si prídu vypožičať raz za rok knihy na povinné čítanie, potom prídu až budúci rok, keď znova potrebujú. Počas roka sú preto poličky s knihami prázdnejšie. My v knižniciach poznáme svojich verných čitateľov. Veľa do knižníc chodia dôchodcovia. Požičajú si časopisy a noviny všetkého druhu a po týždni sa vrátia po nové.“ Dôchodcovia však Edite Babuljakovej spôsobujú problémy iného razenia: „Cesta do knižnice, po všetkých tých obitých schodoch je pre starších ľudí hrozná. Ale ešte horšie to je, keď majú odísť - niet tam zábradlia, boja sa, že spadnú... Prosia ma, aby som ich odviedla. Jedna pani tu vždy tak ticho stojí pri stolíku, hoci už má knihy zapísané a čaká, kým sa nespýtam, či jej netreba pomôcť.“ Stav budovy, v ktorej sídli knižnica, je katastrofálny. Predtým bola knižnica na prízemí, neskôr ju kvôli baru presťahovali na poschodie. Ten medzičasom zanikol. V budove sa totiž počas zimy nekúri. A ani tu netečie voda. S „bojovými“ podmienkami, ktoré odtiaľto vyhnali podnikateľskú sféru, si však kultúra musí vystačiť. „V takomto stave je u nás všeobecne kultúra. Niet peňazí na knihy, nové tituly sa nakupujú po troške. Pritom si pamätám niekdajšie nákupy - keď sa mesačne prijímali hromady nových kníh. Spolupracovali s nami aj vydavateľstvá, dnes to už tak nie je. Cez zimu nefungujú radiátory, do apríla sme museli mať zatvorené. Bývalo tu pod nulou, len pri záverečnej hodine sa „ohrialo“ na 5 stupňov nad nulou. Nefunguje tu sociálne zariadenie, voda netečie, keď potrebujem, zájdem k jednej pani vedľa. Sama si to tu umývam, teplú vodu si nosím v kanistroch z domu.“ Spomína pomoc poslanca Daniela Kováčika, ktorý má kanceláriu vedľa knižnice. Požičal Edite Babuljakovej do knižnice aj ohrievač počas zimy. Peniaze však chýbajú všade, navyše sa hovorí o tom, že budova sa má predať. Edita Babuljaková, stojaca uprostred 13 000 zväzkov tunajších kníh, však dodáva prostrediu dobromyseľnú atmosféru. „Máme tu knihy z rôznych oblastí, od beletrie a náučnej literatúry až po literatúru pre deti. Kniha vyžaduje fantáziu človeka, preto sa nám knihy zdajú lepšie ako filmy, ktoré podľa nich natočili. Do postavy, ktorú sme si pri čítaní pekne vykreslili, môžu vo filme obsadiť nesympatického herca. Poznám dosť ľudí, ktorí hovoria, že sú už unavení z argentínskych seriálov a radšej siahnu po knihe. Neviem si predstaviť človeka bez knihy. Rovnako je dôležitá aj pre deti, pre rozvíjanie duševných schopností, vyjadrovanie sa, deti, ktoré čítajú, majú aj podstatne lepší pravopis.“ Pritom ona sa nebráni novým technológiám, a keď synovi počas štúdia na univerzite pomáhala prepísať ročníkovú prácu, naučila sa písať na počítači. Edita Babuljaková nastúpila do knižnice v roku 1959, ako devätnásťročná. „Vtedy to chodilo tak, že po škole som dostala takzvanú „umiestnenku“, na základe ktorej som musela nastúpiť na konkrétne pracovisko. Chcela som byť múzejná pracovníčka, na knižnicu som ani nepomyslela. A vidíte, strávila som v nej celý život. Ešte aj manžela som si v nej našla. Aj on má totiž rád knihy a chodieval do knižnice, tak sme sa zoznámili.“ Dnes bývajú v Žilinskej Lehote. Edita Babuljaková si pamätá všetky premiestňovania knižnice v meste - napríklad v dnešnom hoteli Slovan či v dome Na Studničkách, kde dnes sídlia notári: „Pamätám si, keď do knižnice priniesli televízor. Bol to jeden z prvých prijímačov v meste. Mali sme otvorené až do desiatej večer, všetci sa chceli pozerať, hoci obrazovka bola celkom maličká. Dnes je knižnica v novej, pekne upravenej budove. Ponúka moderné možnosti, internet, CD v multimediálnej študovni... Doba ide dopredu, ale na knihy sa pozabúda. Kto si uvedomuje, že ich cena vzrástla niekoľkonásobne? Ministri kultúry sa menia, ale ani jeden sa nezameral na knižnice. „Výpožičné“ nie je veľké, ale sú ľudia, ktorí zvažujú, či majú zaplatiť aj tých pár korún. Poviem vám, keď sa niekto chce zapísať a náhodou nemá pri sebe peniaze, zapíšem ho a zaplatím to zo svojich, lebo mu verím, že to nabudúce vráti a som rada, že má o knihy ešte niekto záujem. Zdravotne telesne postihnutí majú u nás vstup zadarmo. Rovnako máme akciu pre školákov - v knižnici sa preukážu vysvedčením so samými jednotkami a zápisné im je za odmenu odpustené.“ Edita Babuljaková pracovala v Krajskej knižnici na metodickom oddelení, navštevovala pobočky v okolí, takže sa dobre orientuje v tomto prostredí. Do pobočky v Závodí sa napokon s dôchodkom presídlila. Ako tvrdí, nevie si v penzii predstaviť nečinnosť, a tak je veľmi pravdepodobné, že v knižnici bude vítať čitateľov milým úsmevom ešte dlhý čas.
