Najskôr bol hasič, potom požiarnik, a keby nebol už na dôchodku, bol by opäť hasičom
Oheň patrí k najstarším priateľom človeka. Ľudia sa pri ňom zohrievali, svietili si nim a pripravovali na ňom jedlo. Horšie však je, keď sa z dobrého sluhu stane zlý pán. Stačí chvíľka neopatrnosti a nešťastie je hotové. Aby ochránili svoje životy a majetok, vytvárali naši predkovia už dávno spolky dobrovoľných hasičov. Dlhoročného hasiča, Jána Kučeru zo Žiliny, ktorý toto povolanie vykonával 33 rokov, sme navštívili v deň jeho 81. narodenín.
Kedy ste sa stali hasičom? Narodil som sa v Amerike, v Pennsylvánii, aj som tam do deviatich rokov býval. Otec tam robil v bani, keď sme sa vrátili, žili sme v Kysuckom Lieskovci. Keďže som slovensky nevedel, musel som znova nastúpiť do prvého ročníka ľudovej školy. Vyučil som sa za krajčíra, desať rokov sme s bratom šili, a keď v 50-tych rokoch zakázali podnikať, obaja sme šli k hasičom. Akurát sa zakladal hasičský útvar. Na terajšej žilinskej zbrojnici som ešte aj ja kopal základy. Začínal som ako slobodný, po roku som sa oženil, a keď som od hasičov odchádzal, bol som už dedo.
Pamätáte sa ešte na svoj prvý výjazd? Bol to požiar v Kamennej Porube, horela jedna chalupa. Ešte sme mali zelené uniformy a vojenské helmy po nemeckých vojakoch. Prv požiare vyčíňali často a napáchali nesmierne škody. Niekedy aj pätnásť chalúp zhorelo dotla. Za zmenu sme vyrazili aj k dvom požiarom. Ešte sme jeden nedohasili, a už sme šli k ďalšiemu. V meste sme museli poznať všetky ulice, vyše 600 ich vtedy bolo. Na dedinách bola väčšina požiarov v noci. Tie boli najhoršie, lebo ich neskoro spozorovali. Ľuďom zhoreli domy, maštale, svine, kravy. Prišli o všetko a ani poistení neboli.
Aké boli najčastejšie príčiny požiarov? V Žiline horelo v každej továrni. Boli tam horľavé chemikálie, často hrozil aj výbuch, tam sme hasievali v maskách. Každú jar vznikali mnohé lesné požiare pri ľahkovážnom vypaľovaní suchej trávy. Vtedy vzbĺkne plameň raz-dva. A keď zafúkal vietor, mali sme čo robiť, aby sme nezhoreli aj my. Popri železnici na Rajec sa zase častokrát chytil lán obilia od rušňa. Keď nastalo vykurovacie obdobie, začali požiare od zlých komínov a na Vianoce od vianočných stromčekov. V Hričove jedno humno pri kostole zapálil aj blesk. Niekedy vypukol požiar, keď deti fajčili pri stohu slamy. Ale hasili sme aj horiaci kamión. Veľa požiarov však založili úmyselne podpaľači.
Aký bol váš najväčší zásah? Najstrašnejší zážitok mám zo Zvolena, kde sme pomáhali likvidovať obrovský požiar v Bučine. Bolo nás tam vtedy veľa, horeli dosky a oheň bol taký silný, že až železničné koľajnice od horúčavy krútilo. Náročné sme to mali aj v zime. Hadice boli ťažké, a keď sme sa namáčali, poriadne sme vymrzli. V Kuneradskom zámku nám hadice tak stuhli, že sme ich ani stočiť nemohli. Veru, koľkokrát som tú robotu preklial, keď sme sa premočili a celé hodiny sme sa nemali kde usušiť a zohriať. Najhoršie však bolo, ak zhoreli ľudia. Nejedného mŕtveho som z ohňa vyťahoval! Keď na Radlinského ulici v Žiline podpálili päťročné deti dom, všetky štyri sa udusili a uhoreli, kolená mali úplne spečené, jedna hrôza! Dva týždne som potom jesť nemohol. Niektorí ale prišli o život dobrovoľne. Aj obesencov sme zvesovali my. Keď si jedna žena v kúpeľni podrezala žily, nás zavolali otvoriť násilím dvere. Dva dni tam už mŕtva ležala. Zasahovali sme tiež pri povodniach. Vyťahovali sme vodu zo zatopených pivníc a utopených ľudí z riek.
Pri čom ste ešte pomáhali? Hasiči plnili aj úlohu záchrannej služby. Keďže sme mali rôzne technické vybavenie, volali nás aj k živelným pohromám alebo k zaseknutým výťahom. Z rebríkov sme zhadzovali v zime dlhé cencúle z hotelov a obchodov. Po búrkach sme odstraňovali odtrhnuté plechy zo striech, otvárali zabuchnuté dvere na bytoch, vynášali tlejúce uhlie z pivníc. Robili sme aj preventívne prehliadky okolo komínov. V divadle, kine, na zábavách alebo spartakiádach sme robili dozor. No používali nás aj na súpis chovu hydiny po chalupách.
Spomínate na svoje povolanie rád? Hasiči majú nebezpečnú robotu, robia na neznámych miestach, riskujú svoje životy. Koľkokrát sme prišli aj neskoro. Alebo nás zavolali ďaleko od mesta a pritom tam nič nehorelo. No boli sme dobrá partia, chodili sme spolu na rodinné výlety poriadali sme hasičské zábavy a každý rok súťaže s inými hasičskými zbormi. Dvadsaťjeden rokov som už na dôchodku, osem rokov ako vdovec. Všetko si robím sám, varím, periem, žehlím, obšijem. Akurát okná mi dcéry umývajú. Starý som už – kedysi som po strechách lozil, výšky sa nebál a dnes ani na stoličku nevyskočím. Veľa sme toho s chlapmi zachránili. Ale ešte teraz v spánku počujem tie požiarne sirény a tých plačúcich ľudí, vidím ich nešťastné tváre nad svojou tragédiou. Zhorené stromy opäť narástli, domy sa opravili, ale tie pocity sa mi z pamäti dodnes nevytratili.