Narodili ste sa a vyrastali ste v Žiline. Aké máte na mesto spomienky?
Mám veľmi príjemné spomienky. Rodičia sa do Žiliny prisťahovali v čase rozvoja priemyslu v meste. Mám rád prírodu a mesto vďaka svojej polohe ponúka veľa prírodných krás. Od detstva som chodil s rodičmi na výlety do hôr, dolín a hradov v okolí.
Kde ste chodili v Žiline do školy? Aké to bolo obdobie?
Bývali sme na Vlčincoch a chodil som na ZŠ Moskovskú. Odišiel som po nežnej revolúcii a bolo mi smutno. Ťažko som si zvykal na mentalitu Bratislavčanov. Preto boli moje návštevy v prvých rokoch častejšie, hoci časom bol kontakt s mestom sporadickejší. Vždy, keď sa sem vraciam, snažím sa nájsť si čas, aby som si mesto mohol trocha pozrieť.
Ako pokračovala vaša cesta v Bratislave?
Spoznal som nových ľudí, veci, o ktorých som dovtedy nevedel. Začal som sa zapájať do činností vznikajúcich mimovládnych organizácií ako Sloboda zvierat či Greenpeace. Boli tam ľudia ochotní obetovať pohodlie a čas pre vyšší ideál a bez nároku na odmenu, často proti názoru väčšiny. Dá sa povedať, že to dosť zásadným spôsobom ovplyvnilo môj život - stal som sa vegetariánom, formovalo to moje životné postoje. Keď som nastupoval na právo, nemal som jasnú predstavu, čo chcem v živote robiť, ale vždy som sa zaujímal o humanitné predmety, ľudské práva.
Potom ste nastúpili do Ľudí proti rasizmu...
Moja cesta do ĽPR bola dosť zaujímavá. Začalo to v roku 1994 v Slobode zvierat, kde som cez prázdniny začal civilnú službu a spoznal som sa s predsedom Lacom Ďurkovičom. Potom som civilnú službu prerušil, a keď som sa v lete 2001 vrátil z 3-mesačnej cesty po Indii, pokračoval som už v civilnej službe v ĽPR ako právnik. Za ten čas som tu zažil kadečo, dobré i zlé, ale v každom prípade je to zaujímavá práca, ktorá má od stereotypu veľmi ďaleko. Situácia v ĽPR sa postupne kryštalizovala a prebral som na seba väčšiu zodpovednosť, reprezentoval som združenie na medzinárodných fórach, získaval som dôležité granty. Tam niekde som začal cítiť zodpovednosť za chod organizácie i jej budúcnosť. Tento rok som sa stal predsedom ĽPR.
Aké sú vaše vlastné skúsenosti s rasizmom?
Ja ako „biely Slovák“ som nebol priamo konfrontovaný s rasizmom. Spoznal som však stovky ľudí, ktorých sa rasizmus bytostne dotýka. Mať na Slovensku inú farbu kože je naozaj ťažké, či už kvôli násilným útokom, ktoré najmä v minulosti boli na dennom poriadku, alebo kvôli takzvanému „mäkkému rasizmu“. Ide o bezdôvodné odmietanie pri uchádzaní sa o prácu, ale i celkovému odstupu, ktorý ma väčšina nielen voči Rómom, ale voči všetkým, ktorí sú nejakým spôsobom odlišní. My bieli si to možno neuvedomujeme, ale keby sme sa na jeden deň ocitli v koži Róma alebo černocha, myslím, že veľa ľudom by to otvorilo oči.
Aký je váš názor na Žilinu, ktorá sa zvykne označovať ako bašta slovenského nacionalizmu?
Pravdupovediac, z určitého hľadiska som aj rád, že som odišiel zo Žiliny. To, že Žilina je baštou silného nacionalizmu, je smutné, ale možno aj pochopiteľné. Ľudia sa najviac boja toho, čo nepoznajú, a keď im niekto rozpráva o tom, ako Maďari na južnom Slovensku utláčajú Slovákov, ako sa snažia odtrhnúť od Slovenska, tak tomu veria. Najväčšia nenávisť voči Maďarom je na severnom Slovensku, kde prakticky vôbec neprichádzajú s občanmi maďarskej národnosti do kontaktu. Sociologické výskumy tento paradox potvrdzujú. Nacionalizmus v slovenskej podobe vyzdvihuje predstaviteľov fašistického Slovenského štátu a snaží sa ich vykresliť ako národných hrdinov hodných ospevovania. Odtiaľ je len krôčik k obhajobe ich politiky voči Židom či Rómom, arizácie a odsunov do koncentračných táborov počas 2. svetovej vojny. Byť hrdý na svoj národ je normálne a správne, ale nie, ak to plodí nenávisť voči iným ľuďom len preto, že sú inej národnosti, vierovyznania či etnika. To je cesta k násiliu, ničeniu, vojne. Toto by si mali uvedomiť všetci, ktorí schvaľujú radikálne riešenia takzvanej rómskej otázky. Musíme preto hľadať inú cestu na riešenie situácie, v ktorej sa títo ľudia ocitli a bez aktívnej pomoci zvonku sa mnohí nedokážu z nej vymaniť.
Čo by ste chceli dosiahnuť v živote?
Nie je jednoduché to zhrnú. Cie sa stále mení, tak ako sa mením aj ja. Momentálne je takýmto cieom ži život naplnený radosou, láskou a porozumením. Môc sa na konci života pozrie za seba a ís na „pravdu božiu“ s istým štítom.
Čo by ste zaželali čitateľom našich novín?
Aby mali v živote možnosť spoznať aj iné krajiny a kultúry, aby sa vždy vrátili späť bohatší o poznanie, že každý má svoje miesto pod slnkom a neexistuje jediný správny spôsob života. Svet je ako dúhová mozaika.
