Hubárska sezóna práve vrcholí a keďže hubárstvo patrí medzi najrozšírenejšie záľuby daospelých, zašli sme sa pozrieť do Považského múzea v Budatínskom zámku, kde sa minulý týždeň konala výstava čerstvých húb Huby - naše hobby. O svojom koníčku nám porozprával člen Slovenskej mykologickej spoločnosti,
61-ročný Libor Masný z Podhoria.
Koľko druhov húb vlastne existuje?
Vedci doteraz opísali asi 120-tisíc druhov. V prírode sú hojne rozšírené. Je pravda, že niektoré je možné pozorovať len mikroskopom. U nás rastie asi šesťtisíc druhov, no aj tí najskúsenejší zbierajú najviac tak päťdesiat obľúbených a známych. Po mne veľa húb už v lese nezostane. Nechávam rásť len tie malé. Keď potom náhodní okoloidúci laici pozrú do môjho košíka, niekedy ich hrôza oblieva.
Prv huby považovali len za pochutinu alebo koreninu...
Áno, no dnes vieme, že obsahujú mnohé vitamíny a minerálov dokonca viac než zelenina. Zasýtia nadlho a nepriberá sa z nich. Pre svoje aromatické a chuťové vlastnosti sú vyhľadávanou lahôdkou. Dajú sa upraviť na najrôznejšie účely. Rýdziky, šampiňóny a plávky zaváram. Z plávok je vynikajúca aj praženica alebo polievka. Na sušenie sú najlepšie hríby a suchohríby. Zo sušenej bedle a z jelenkovca škridlicovitého meliem prášok na dochutenie. Obalené bedle vyprážam, z hlivy je výborný šalát. Jedlo z húb možno bez zdravotných následkov prihrievať a smelo jesť aj na druhý deň, v chladničke vydrží toľko ako jedlo z mäsa. Huby sú nevhodné len pre starších, malé deti a ľudí chorých na obličky. Nemajú sa jesť ani pred spaním, sú ťažšie stráviteľné.
Niektoré huby však možno zjesť len raz...
Veru, u nás rastie vyše dvesto húb jedovatých. Hubári by mali poznať aspoň dvanásť smrteľne jedovatých, pretože bývajú veľmi podobné s jedlými a vznikajú tak tragické omyly. V minulosti sa takto otrávili aj celé rodiny. Takéto huby obsahujú jedy a toxíny ako hady a po požití nenávratne poškodzujú pečeň, obličky, nervovú sústavu a podobne. K najnebezpečnejším patrí muchotrávka zelená, ktorú si často mýlia s plávkou zelenkavou. Je zaujímavé, že po tepelnej úprave má vraj lahodnú chuť. Treba si tiež uvedomiť, že aj tá najlepšia huba uskladnená v igelitovom vrecku sa po dvoch dňoch stane prudko jedovatou.
Čo si beriete na huby?
Stačí mi palička, nožík, pršiplášť a prútený košík. Najlepšie by bolo vziať so sebou aj nejakého cvičeného slimáka, ten zacíti hubu aj na dvadsať metrov. Problém je len v tom, že mu chutia aj jedovaté a dvadsať metrov prejde za pol hodiny.
Aké chyby robia hubári najčastejšie?
Vadí mi, keď lesní barbari všetky neznáme huby rad radom rozkopávajú. Alebo rozrývajú pôdu. Keď huby nepoznajú, nech ich nechajú celé pre skúsenejších hubárov. Nemá zmysel zbierať huby malé. Takisto staré treba nechať v lese, aby sa mohli vysemeniť. Väčšia časť huby je totiž v zemi. To, čo rastie nad zem, je len plodnica, ktorá je nosičom hubových semien, čiže stá miliónov výtrusov. Ale to, že ak sa dotknete huby, už ďalej nenarastie, je povera.
Čo by si mali uvedomiť hubári - laici?
Že istejšie je nosiť domov len tie huby, ktoré určite poznajú. Že na huby treba mať aj šťastie. A že keď aj nič nenájdu, to nevadí, aspoň sa prejdú na čerstvom vzduchu v zdravom lesnom prostredí.
