sami odsúdili.
„Odkedy Žilina získala ešte v 14. storočí právo meča, čo súviselo s výkonom súdnej právomoci, konali sa tu v období feudalizmu popravy z celého regiónu,“ hovorí riaditeľ zo žilinskej pobočky Štátneho archívu v Bytči Peter Štanský. „Spadali tu nielen obce z bezprostredného okolia, ale aj Kysúc, Považia či Turca. Niekedy povolali kata aj do dediny, v ktorej sa stal zločin, taký príklad poznáme napríklad z Varína, ale väčšinou sa popravy konali zrejme na mestskom popravisku, na Šibeniciach.“ V stredoveku situovali popravisko na kraj mesta, dôvodom mohli byť aj estetické účely, keďže napríklad telá obesencov zostali podľa vtedajších zvyklostí visieť pre výstrahu na šibenici tak dlho, pokiaľ sa nerozpadli. Mestský kat bol pomerne privilegovanou postavičkou, okrem katovských povinností napríklad pôsobil aj ako mestský šarha. „V Žiline nevieme presne identifikovať, kde kedysi stál katovský dom, ale môžeme sa nazdávať, že to bolo na kraji mesta, možno pri Budatínskom moste,“ hovorí Štanský. Dochovaný dokonca zostal aj originálny katovský meč, ktorý sa nachádza sa v Považskom múzeu v Žiline. Riaditeľ múzea Marián Mrva nám povedal: „Meč naozaj máme, bol súčasťou niekdajšieho Mestského múzea. Pri veľkej krádeži v múzeu v osemdesiatych rokoch našťastie nebol ukradnutý, ale výrazne ho poškodili, preto musel byť odborne reštaurovaný.“ Popravčí meč je dlhý 1 meter a momentálne sa nachádza v depozite múzea. Stredoveké tresty sa podobali v krajinách celej Európy. Najbežnejším spôsobom popravy bolo obesenie, ktoré vynášali súdy už za krádež - vešaní boli väčšinou muži. Trest smrti sťatím hlavy bol považovaný za relatívne čestný odchod zo života z rúk kata. Pri ťažkých zločinoch vláčili previnilca cestou na popravisko po uliciach za koňom alebo ho pre väčšiu potupu zašili do hovädzej kože. Bežný bol trest smrti lámaním kolesom. Okrem častých rozsudkov na smrť upálením existoval aj druh popravy, určený takmer výhradne ženám - zahrabanie zaživa. Ďalšími drastickými spôsobmi popravy bolo štvrtenie či narazenie na kôl. Až s odstupom storočí bol napríklad zrušený trest smrti utopením. V Žiline boli popravení mnohí bezmenní. V roku 1610 tu odsúdili na smrť a lámaním v kolese popravili istého lúpežníka, v roku 1721 zasa odsúdili mestského sluhu Jána Mituru na šibenicu - dôvodom bola krádež peňazí z mestskej pokladnice, ktoré Mitura odniesol cez strechu. Pri mučení však natoľko zoslabol, že už nemohol zájsť k šibenici a preto mu „iba“ odťali ruky. Na smrť sťatím odsúdili v roku 1723 Ondreja Hlaváča-Kozinu za viaceré krádeže. Ako sa zmieňuje spisovateľ a bývalý riaditeľ bytčianskeho archívu Jozef Kočiš, žilinské popravisko dobre poznal aj zbojník Juraj Jánošík. Kočiš vo svojej knihe o Jánošíkovi spomína, že na Šibeniciach popravili lámaním v kolese v septembri 1712 zbojníka Mikuláša Šusteka z Krásna nad Kysucou, ktorý patril medzi Jánošíkových priaznivcov. Kat ho s pomocníkmi ešte živého, no s rozdrvenými končatinami vyložili na koleso, aby tam dokonal: „Jánošík s druhmi ho v noci sňali z kolesa, aby mu zmiernili bolesti a dôstojne ho pochovali.“ Šusteka pred popravou podľa zvyku mučili a v tejto súvislosti nie je dokonca vylúčené, že práve on prezradil údaje, ktoré neskôr pomohli k dolapeniu Jánošíka s Uhorčíkom. Rovnako aj autor Stručného dejepisu mesta Žiliny Alexander Lombardini hovorí o popravách v meste: „V Žiline sa 25. septembra 1710 začala morová epidémia - mestský magistrát ju pripísal božiemu trestu za zlý život Barbory Mikundovej, ktorú za to odsúdili na smrť a popravili.“ Presná lokalizácia žilinského popraviska Šibenice je dnes komplikovaná. Na mape žilinského chotára z roku 1747 sa názov Šibenice nevyskytuje, ale na hone Za Rosinkou namaľoval autor mapy zohnutú ruku s mečom. Neďaleko tohto miesta postavili v 70. rokoch motel, ktorý prevzal aj názov - Šibenice. Tento názov je dnes jednou z posledných živých pamiatok na miesto pri Žiline, kde v minulosti vyhasli desiatky ľudských životov.
