Kedy ste boli na prvej diskotéke? Diskotéky u nás v Bytči začali robiť v sedemdesiatych rokoch Peter Mičura a Jožko Mičuch. Tak ma inšpirovali, že som si v roku 1979 po skončení učňovky kúpil prvý magnetofón a nahrával som si pesničky z rádia, najmä zahraničné, ktoré tu ľudia nepoznali. Za socializmu sa západná muzika v rozhlase hrala málo, ale bolo pár relácií, ako Maratón, To je náš rytmus a podobne, kde občas zaznela skladba z kapitalistického bloku. V noci sme potom chytali hitparády na rádiu Luxemburg. Známi mi tiež vozili zo zahraničia gramofónové platne. Na svoje začiatky pri mixážnom pulte spomínam s úsmevom. Najskôr mi dal sem-tam Jožko Mičuch urobiť jedno kolo a keď nestíhal, začal som hrávať aj sám. V práci som potom cez víkendy robieval diskotéky "sezemákov" v jedálni, vstupné bolo tri koruny. Auto som v tom čase nemal, aparatúru sme vozili po dedinách na káre. Každý plagát sme si museli namaľovať a vylepiť vlastnoručne sami. Hrával som pravidelne, piatky a soboty, niekedy aj v horúčkach, no boli sme nadšení, tak bolo fajn.
Ako sa menila vaša aparatúra? Spočiatku som hral na kotúčových mono magnetofónoch, čo bolo dosť prácne. Neskôr som mal kazety, vinylové gramofónové platne a po 89-tom už len cédečka. Nejaký čas som robil aj videodiskotéky. Technický pokrok ide neuveriteľne rýchlo dopredu a stúpa aj náročnosť návštevníkov diskoték. Živá hudba ich už neuspokojí. Kedysi tiež stačili 50 wattové reproduktory, teraz musím mať minimálne 1000 wattové. Na diskotéky chodia čoraz mladší a vyžadujú kvalitný zvuk. Pritom pesničiek sú už milióny a je ťažké udržať si prehľad. Prv sme si zvonku vozili hudobný časopis Bravo, prekladali sme články o kapelách, dnes si to hocikto nájde na internete. Dobrá hudba sa dala vtedy počuť len na diskotékach, teraz je prístupná každému a preto nie je tak vzácna. Rádia púšťajú každý hit denne mnohokrát a tým nám aj tú najlepšiu skladbu sprotivia. Prv bol nedostatok dobrých diskjockejov a ľudia sa na diskotéky tešili, chodili sa tam zabaviť. Dnes sa tam kvôli hudbe nechodí, tej je všade dosť a tak sa z nás stali len akýsi "púšťači". Veru, tá atmosféra diskoték pred rokom 89 už pominula. Boli to zlaté časy - večer na dediny chodili autobusy plné mladých a sály bývali nabité. Hral som aj pre 1400 ľudí naraz. Aspoň máme na čo spomínať.
Čím teda ešte možno zaujať? Konkurencia je veľká, dnes je disk- jockej kdekto. Lenže túto robotu treba aj ovládať. Treba presne vedieť, kedy pustiť ďalšiu skladbu, kedy hit a kedy povedať niečo do mikrofónu. Treba vedieť, kedy zapnúť stroboskop alebo dymostroj. S hudbou sa dá vyhrať, robiť efekty. Dnes sa hrá už nonstop, bez prestávok. Medzitým ma vyrušujú čoraz agresívnejší, netolerantní žiadatelia o pustenie práve tej "ich" obľúbenej pesničky. Musím držať krok s dobou, neustále sa učiť. Je síce sloboda hrania, no aj tak musím vyhovieť najmä poslucháčom. Mám však mnohoročné skúsenosti, veľa o skladbách a kapelách viem a to je práve tá nadhodnota, ktorú môžem ponúknuť.
Nemáte pomýlený biorytmus? Na nočný život som už zvyknutý. Hrávam aj do piatej ráno a potom prespím celý deň. Keď mám náhodou voľný víkend, vydržím pozerať telku aj do tretej v noci. Možno to tak nevyzerá, no práca diskjockeja je únavná. V sálach kultúrnych domov bývalo často aj chladno, v zafajčenom prostredí trpia hlasivky a z nadmerného hluku sluch. Po diskotéke bývam zničený ako pes.
Na akých akciách ešte hrávate? V deväťdesiatych rokoch som začal robiť takzvané kinderdiskotéky pre deti do pätnásť rokov, o ktoré bol veľký záujem. Rád hrám aj na stužkových, svadbách, rodinných oslavách, plesoch, futbalových turnajoch či karnevaloch. Štrnásť mesiacov som robil aj poslucháčske hitparády v rádiu. Pracujem ako frézar a trošku si hraním prilepším. Ale ak chcem byť stále v kurze, nevyhnutne musím do hudby aj investovať. Kupujem nové - drahé - cédečka, čoraz lepšiu aparatúru a tak.
Čo počúvate, keď ste sám? Páčia sa mi rôzne hudobné štýly a preto sa mi táto práca dobre robí. Nemôžem totiž púšťať, to, čo sa páči mne, ale to, čo chcú ľudia. Som tu predsa pre nich. Pustím si hudbu v aute, v rádiu, z internetu, sledujem všetky možné hitparády. Je úžasné, že vďaka diskotékam sa stále cítim veľmi mladý. Lebo aj keď mi roky pribúdajú, hrávam stále mladým, dnes už aj deťom mojich rovesníkov. A ak im chcem rozumieť, musím sa vcítiť do ich myslenia, chápať ako oni vnímajú muziku. Prispôsobiť sa dnešnému trendu. Nie každý disk- jockej to dokáže a potom končí. Za tých dvadsaťpäť rokov praxe som získal mnoho známych, aj keď väčšinou skôr oni poznajú mňa. Hudba je pozitívna droga, prestať sa s tým nedá. Dávať ľuďom radosť, zabávať ich, to je veľmi príjemné. Hoci to už nie je to, čo bývalo.