a sme v om domove deti prakticky z celého Slovenska," hovorí riaditeľka Anna Žilinčárová. "Momentálne sa však už snažíme umiestňovať k nám, keď už nie deti z okresu, tak aspoň z kraja. Deti totiž prichádzajú zväčša najprv do Diagnostického centra v Ružomberku, odkiaľ neskôr prichádzajú k nám." Momentálne je v detskom domove 39 detí, ktoré sú rozdelené do 4 skupín. "V týchto skupinách máme pedagogické pracovníčky a vychovávateľky. Každá skupina má 10 detí. Tieto skupiny pracujú ako rodiny. Vychovávateľky si s deťmi pripravujú úlohy do školy, starajú sa o ne, varia pre ne vo vlastných kuchynkách stravu a podobne." Dnes už je situácia v detskom domove výrazne odlišná od minulosti. Po komplexnej rekonštrukcii vyzerá detský domov útulne. Veľké miestnosti sa predelili na menšie, vkusné izby. Každej zo 4 skupín patrí časť chodby a vo výz- namnej miere záleží aj na jej obyvateľoch ako si ju zariadia. Atmosféra má preto oveľa bližšie k rodinnej než internátnej. "Rekonštrukcia bola veľkým prínosom. Napríklad tým, že deti nedostávajú jedlo v spoločnej jedálni, ale môžu si prispôsobiť režim podľa seba. Staršie deti, ako aj 18-ročná Ivana, pri príprave jedál aj pomôžu vychovávateľkám. Z bývalej jedálne máme dnes spoločenskú miestnosť," vysvetľuje A. Žilinčárová. Podotýka, že hlavným zámerom je snaha umiestniť deti do náhradnej starostlivosti. Tá sa delí na priamu adopciu a na pestúnsku starostlivosť: "V prvom prípade sa pre dieťa z právneho hľadiska stávajú rodičmi jeho adoptívni rodičia, s tým, že preberajú na seba všetky povinnosti biologických rodičov. Pri pestúnskej starostlivosti zostávajú rodičmi dieťaťa jeho biologickí rodičia a táto forma býva medzi žiadateľmi v bytčianskom detskom domove častejšia. Od roku 1993 sme umiestnili 3 deti na adopciu a 22 do pestúnskej starostlivosti." Oproti minulosti dnes už súdy odlišne nazerajú aj na starostlivosť zo strany biologických rodičov - jedna pohľadnica ročne na preukázanie záujmu nestačí. V súčasnej situácii na Slovensku patrí osvojenie a pestúnska starostlivosť medzi základné formy náhradnej rodinnej výchovy. V detských domovoch, špeciálnych školách internátnych a iných ústavoch však žije veľké množstvo detí, ktoré nie je možné z rôznych dôvodov umiestniť ani do adoptívnych alebo pestúnskych rodín. Túto situáciu pomáha riešiť aj profesionálna náhradná výchova v rodine, čiže deti žijú s vychovávateľmi v odčlenenom priestore od domova. Existuje aj medzinárodná adopcia. Deti sa dostávajú podľa Anny Žilinčárovej aj do Talianska či Kanady. V domove majú často súrodencov, ktorých sa snažia umiestniť spolu, keď už nie do jednej izby, sú spolu v jednej skupine, aktuálne majú napríklad 6 súrodencov z Turzovky: Enrika, Diega, Armanda, Erika, Martinu a Martina. "Najmladší Enrik má 23 mesiacov, najstarší Martin je 9-ročný. Radi by sme pre všetkých spoločne našli skutočný domov v náhradnej rodine. Máme však aj samotné deti, napríklad 4-ročnú Aďku." Aklimatizácia je podľa slov riaditeľky veľmi individuálna. Záleží aj od toho, čím dieťa v minulosti prešlo. Mnohokrát pochádzajú zo sociálne slabších rodín, výnimkou nie sú alkoholici a rodičia vo výkone trestu. Adopcia je obeťou viacerých mýtov, napríklad, že sa na ňu dlho čaká. Skutočná príprava a splnenie všetkých formálnych náležitostí je však potrebná a v pripravovanom zákone o rodine sa myslí aj na adopciu: zákon rozširuje možnosti osvojenia s tým, že prioritou by mala byť adopcia a nie ústavná výchova a zároveň urýchľuje a zjednodušuje adopčný proces. "Rovnako je iba mýtom, že detí do adopcie je málo, keď sa tak dlho na dieťatko čaká. Detí do adopcie i pestúnstva je však podstatne viac ako žiadateľov, problémom pre mnohých žiadateľov je okolnosť, že veľa detí je rómskych, postihnutých, prípadne ide o súrodenecké skupinky, tak ako v prípade našich 6 malých "Turzovčanov"." Hoci deti sú v detských domovoch zabezpečené dobre, chýba im trvalý vzťah s ľuďmi, ktorí by sa o ne starali, ktorí by s nimi žili pracovný, ale aj súkromný život. Preto, aj keď je snaha robiť pre deti to najlepšie, skutočná rodina je pre nich nenahraditeľnou.
